Egypt v arabskej dobe
Po zániku Rímskej ríše sa Egypt stal súčasťou Byzantskej ríše zo sídlom v Konštantinopoli (dnešný Istanbul). Byzantskú nadvládu vystriedalo ťaženie (7. stor.) Arabov, ktorý sa postupne zžili s miestnym obyvateľstvom až ho nakoniec arabizovali a vo väčšej miere islamizovali.
Etnicko-náboženskými zvyškami starovekých Egypťanov sú vyznávači kresťanstva – Koptovia, ktorí svoj starý jazyk používajú iba na liturgické účely. Po dobytí Egypta Arabmi sa stal súčasťou ich kalifátu. V roku 1250 mamluci, predtým kráľova telesná stráž, založili, novú kráľovskú dynastiu. V roku 1517 ovládli krajinu osmanskí Turci.
V rokoch 1798–1801 došlo v Egypte k francúzskej okupácii. Ide o krátku epizódu Napoleonovho ťaženia. Práve Napoleonova výprava opätovne objavila pre Európu majestátnosť starovekého Egypta a jeho pamiatok. V 19. storočí prešla moc na osmanského miestokráľa albánskeho pôvodu Mohammeda Aliho. On a jeho nástupca zadĺžili Egypt v Británii, ktorá v roku 1882 prevzala kontrolu krajiny i Suezského prieplavu.
Egypt sa stal v roku 1914 britským protektorátom a v roku 1922 získal formálnu nezávislosť a stal sa konštitučnou monarchiou. Za 2. svetovej vojny zdolali spojenci v západnom Egypte pri El – Alameine fašistické vojská. Reálnu nezávislosť získal Egypt v roku 1952, keď prevzal moc generál Mohammad Nagíb. V roku 1954 ho zvrhol plukovník Gamál Abd en-Násir. Ten v roku 1956 znárodnil Suezský prieplav, po čom nasledovala nevydarená invázia Británie, Francúzska a Izraela.
V roku 1958 bola vytvorená Zjednotená arabská republika spojením Egypta, Sýrie a Jemenu. V roku 1961 sa federácia rozpadla. Za sovietskej finančnej a technickej podpory začal Egypt stavať novú Asuánsku priehradu. V šesťdennej vojne s Izraelom v roku 1967 stratil Egypt Sinajský polostrov. Násirov nástupca Anvar Sadat oživil styky so západom a ukončil závislosť krajiny na Sovietskom zväze. V roku 1979 sa podpísala mierová dohoda medzi Egyptom a Izraelom. Sinaj sa stal egyptským územím bez vojenskej prítomnosti. Toto zblíženie s Izraelom však viedlo k egyptskej izolácii v arabskom svete i k odporu v samotnej krajine. Aj z týchto dôvodov v roku 1981 na Sadata spáchali atentát.
Sadatov nástupca Husní Mubarak sa snažil udržať dobré styky so západom, pričom začal podporovať palestínske autonómne požiadavky v pásme Gazy a na západnom brehu Jordánu. Onedlho väčšina arabských štátov styky s Egyptom normalizovala. Vzťahy s Izraelom sa udržujú na báze vzájomnej akceptácie.