Nová a stará Moskva
Moskva je metropolou, ktorá nemá dôvod mať rada turistov. Nenadbieha im. Vo svojej hrdosti a veľkosti hovorí, že zmyslom jej existencie je jej bytie a cudzích k tomu nepotrebuje. Krvavá história, dekadentná prítomnosť a nejasná budúcnosť si tu navzájom salutujú ako vojaci čestnej stráže pred budovou Kremľa.
Pýtam sa strážnika pri stanici metra Bieloruská, ktorým smerom sa mám vydať na Leningradský bulvár. Chcem tam nájsť podnikovú predajňu legendárnej 2. ruskej manufaktúry na výrobu hodiniek značiek ako Slava, Vostok a ďalších, ktoré v sebe skrývajú pravé hodinkové mechanické strojčeky, žiadne baterky.
Nie je to moja prvá otázka na ruského milicionára, ale tento odpovedá ochotne, vie dokonca, kde predajňu nájdem. Bol milý, aj keď ho zaskočila moja „cudzinecká“ ruština. Keď som sa deň predtým pýtal iného chlapíka v obrovskej policajnej čiapke, kde môžeme nájsť múzeum KGB, mimochodom, stáli sme rovno pod budovou, v ktorej tajná služba dodnes sídli na Lubianke, ošíval sa a tvrdil, že o žiadnom takom múzeu nevie a že neďaleko je múzeum vedy a techniky a máme ísť tam.
Múzeum KGB sme nenašli, hoci malo sídliť podľa bedekra priamo v budove. Vari niekdajší pracovník tejto inštitúcie, ktorý sa posunul len o pár domov ďalej z Lubianky do Kremľa, rozhodol, že minulosť si pripomínať až tak do dôsledkov netreba, pretože minulosť nie je chiméra, ale možno súčasnosť?
Minulosť nezmizne
Moskvu treba brať ako fakt, takú, aká je. Môžete sa dookola pýtať, prečo, odpoveď zostáva až nevinne rovnaká. Lebo to tak je a nikto sa dosiaľ nesťažoval. Navštíviť dnes Mauzóleum V. I. Lenina je asi rovnako povinné, ako si pozrieť v Paríži Eiffelovu vežu či v Ríme Koloseum. Aj keď preparovaná mŕtvola vodcu revolúcie tu už možno dlho nebude, pretože udržiavať „mŕtveho pri turistickom živote“, je dosť náročné a, priznajme si, negustiózne. A občas sa predsa len aj v Rusku opatrne ozvú hlasy, že ten Lenin si až takú úctu, ak to je úcta vystavovať jeho telesné zvyšky, nezaslúži.
Bizarná atrakcia s celou tou pompou okolo, bezpečnostnou prehliadkou pred vstupom do mauzólea, policajtmi, ktorí si dávajú prst pred ústa a tíšia prichádzajúce delegácie, pripomína, že postoj k minulosti, ktorú my považujeme za totalitnú, krvavú, autoritársku, je v Rusku iný. Radikálny rez medzi socializmom a súčasnosťou v symbolickej rovine nenastal.
Kým v Nemecku vnímajú Hitlera ako národnú hanbu, s ktorou sa musia vyrovnávať a občas vyskočí na Nemcov s nepríjemnou pripomienkou odkazujúcou na krvavú minulosť vlastných predkov, v Rusku sa žiadne oficiálne vyrovnanie sa a odsúdenie minulosti komunizmu nekoná. Isto, dnes je možné uťahovať si z Lenina, nakoniec, vodcu revolúcie sme videli aj na komiksovo-popartových erotických obrazoch v Múzeu erotického umenia na slávnom Arbate, ktorý viac než umeleckú štvrť pripomína aspoň sčasti suvenírový útok na turistov ako jedno z mála miest Moskvy. Len prosto deštrukcia symbolov Sovietskeho zväzu sa nekoná. A keď sme sa pýtali prečo, tak nám odpovedali – ale veď je to naša minulosť, vyhrali sme vojnu a vybudovali ríšu.
Aj na budove Moskovskej štátnej univerzity M. V. Lomonosova, jednom zo slávnych siedmich Stalinových mrakodrapov, sa skvejú kosáky a kladivá a písmená CCCP, ktorých význam je pre dnešných neruských študentov nepochopiteľný. Ale pripomínajú kontroverznú minulosť systému, ktorý na jednej strane zabíjal bezdôvodne tisíce inak zmýšľajúcich ľudí, na strane druhej premenil zaostalú krajinu na svetového hráča, ktorý dnes rozhoduje o osude planéty.
Mladým Rusom je však minulosť výrazne ukradnutá, veď to bolo dávno, vo vzdialenom 20. storočí. Dnes byť v Moskve mladým chce v prvom rade vedieť sa pohybovať v hierarchizovanej spoločnosti založenej na klanoch, skupinách, súnaležitosti a okázalosti konzumom trénovanej spoločnosti. Vyhrávajú peniaze a tvrdé lakte. V areáli Lomonosovovej univerzity, okolo ktorej sa ozýva zvuk motoriek a divoko upravených áut, večer zachytíte skôr vôňu hašiša než porozhadzované fľaše vodky, i keď piť na ulici je stále bežné. Keď vojdete do krčmy v centre mesta, veľmi rýchlo pochopíte prečo. Za tristorubľové reštauračné pivo si totiž môžete spokojne kúpiť fľašu lacnejšej vodky.
Dva mediálne svety
So skupinkou študentov z bratislavskej Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy sedíme pred moskovskou Fakultou žurnalistiky Lomonosovovej univerzity. Pred sebou máme osemprúdový jednosmerný vnútorný okruh mestom, po ktorom sa preháňajú najnovšie modely najdrahších automobilových značiek, za cestou park a múr Kremľa.
Ruská fakulta žurnalistiky v pôvodnej budove Lomonosovovej univerzity je priam symbolicky blízko sídla autoritatívnej moci, ktorá dnes v Rusku vládne. Médiá vidieť z okna Kremľa. Ako nám hovorili aj experti na univerzite, ruská televízia je plne v moci domácich oligarchov a štátu, čo je jedna prepletená rodina. Nejaká štátna cenzúra oficiálne nejestvuje, ale samoregulácia, nazvime to slušne, tu je. Kremeľ a Gazprom ovládajú najsledovanejšie stanice, ktorých cieľom je udržiavať hru na demokraciu v chode. Chlieb a hry ľudu, nám ropu a zbrane.
Keď sa stretneme so štátnym medzinárodným rozhlasovým vysielaním Golos Rossii, náš pocit rozpačitosti fungovania liberálneho trhu v médiách sa nestráca. Inštitúcia medzinárodného vysielania, známe „Hovorí Moskva“ dnes vysiela v 38 jazykoch do sveta, pričom zastávajú oficiálnu líniu propagácie súčasného Ruska.
A regulačné nezávislé orgány, ktoré by kontrolovali napríklad vysielanie? Načo, hovoria nám v redakcii, tu sa všetci správajú zodpovedne.
Ale Rusko je vo svojej ideologickej kontrole zakuklené len zdanlivo. Pod povrchom svojej majestátnosti a štátnosti vrie úplne nová generácia. Vyše 60 miliónov aktívnych používateľov internetu. Hráčom číslo jeden v Rusku je spoločnosť Mail.ru, čosi ako ruský google a facebook.
Tvorca viacerých sociálnych sietí, vyhľadávačov, stoviek stránok pre rôzne firmy a tvorca ruských hier vyzerá ako vystrihnutý z filmov o počítačovej práci. Sme v ultramodernej budove, po chodbách visia príšerky z ich hier, v kanceláriách je správne stereotypný neporiadok geek generácie, v práci sa môžete posúvať na kolobežkách, môžete si zahrať na gitare či rozvaliť sa v kreslách a hrať. Za každým rohom automaty na kávu, stovky počítačov a stovky ľudí, ktorí podľa výzoru žijú skôr v útrobách matrixu.
Ruské oko neustriehlo a podcenilo nástup nových technológií, a tak je najslobodnejším mediálnym priestorom práve web. Ruské verzie sociálnych sietí majú obrovskú popularitu a nie sú iba sociálnymi sieťami, ale aj priestorom na organizovanie protestov, posúvanie informácií a alternatívny svet voči súčasnej oficiálnej línii.
Prekvapuje nás, že Mail.ru ale nemá anglickú verziu. Načo aj, odpovedá nám jeden zo zamestnancov, sústreďujú sa na svojich ruských klientov a majú ďalšie významné aktivity v Číne, Kórei, Vietname. Kolonizácia sa dnes nerobí lietadlovými loďami. A na medzinárodnom poli sú spoluvlastníkmi viacerých top spoločností technologického biznisu, nepotrebujú sa teda „globalizovať“ v západnom zmysle.
Ruskosť na predaj
V Izmajlovskom parku v severnej časti Moskvy vyrástla drevená dedina pripomínajúca staré ruské obydlia. Disneyland na miestny spôsob.
Matriošky, vojenské uniformy, ruské hodinky. Kožušinové čiapky, ktoré viac ako v živočíšnej ríši majú svoj pôvod v ropných poliach. Nepriniesť si z Moskvy matriošku? Aj tu si treba vyberať, od nevkusných, cez politické či futbalové až po tradičné.
Šarmantný mladý muž vyťahuje z jednej bábiky druhú. Ponúka k matrioškám aj históriu. Tie jeho pochádzajú z manufaktúry v Sergijevskom Posade, centre ruského pravoslávia. A centra vyše storočnej histórie výroby originálnych matriošiek. Nie tých prezdobených, nalakovaných.
Matrioška je hračka, nesmie mať na sebe lak a jed. Ale matrioška je aj kus ideológie, viery v plodivosť matky, ktorá v sebe skrýva ďalší život. Ale Rusko je hrdé na to, aby sa predávalo. Aj tu, v izmajlovskom parku, v atrape tradičnej ruskej dediny, je veľká časť predavačov nerusky vyzerajúcich. Predávajú síce tradičné ruské podarúnky, ale predávajú nie preto, že nimi žijú, ale preto, že z niečoho žiť treba. Hoci, ako nás upozorňujú naši sprievodcovia, v Moskve o prácu núdza nie je, tu nerobí naozaj len ten, kto nechce.
Žobrákov je tu vskutku až neviditeľne, mesto je čisté i plné podivných pracovníkov, o ktorých netušíte, čo je ich náplňou práce, pretože sedia na svojich miestach a niečo sledujú. Od ľudí na schodoch v metre až po nekonečné množstvo bezpečnostných brán, ktoré sú po nepokojných deväťdesiatych rokoch a čečenských či iných kaukazských teroristických útokoch prakticky všade, kam chodí verejnosť. Vlastne sa tu môžete cítiť bezpečne, lebo ste pod dohľadom.
A možno najbezpečnejšie na Taganke. Pár sto metrov od slávneho divadla a jednej z neuveriteľne pulzujúcich moskovských križovatiek, na ktorej sa stretáva asi šesť mnohoprúdových ciest v podivnom prepletenci, sa pri nenápadnom obytnom dome nachádza vstup do podzemia. Bunker 42, projekt, ktorý vznikol v prvých rokoch atómovej studenej vojny.
Osemnásť poschodí pod zemou sa nachádza protiatómový kryt, ktorý bol zároveň velením a miestom hlavného štábu v prípade atómového útoku. Dnes je to atrakcia, ktorá pripomína, že jadrový útok nemal byť len hrozbou, ale oni s ním vážne rátali.
Skúšame simulovaný útok na Spojené štáty. Takto by sa odpálila atómová bomba, hovorí sprievodca. Obrovské podzemné priestory sú plne vybavené na situáciu napadnutia Moskvy silou niekoľkonásobne väčšou, než bol útok na Hirošimu. Vlastne celé úchvatné moskovské metro ráta s možnosťou evakuácie obyvateľstva pod zem. Čo sa vlastne deje denne, keďže v čase rannej a popoludňajšej špičky býva pod zemou viac než milión Moskovčanov naraz. Riava ľudí pripomína obehový systém v čase adrenalínovej pohotovosti.
24 hodín
Bunker nie je len protiatómový kryt, ktorých je vraj po Moskve viac a udržiavajú sa stále v chode. Je to aj klub, jeden z mnohých uzlov nočného života. Vďaka kontaktom, nezabudnime, že kontakty a bumažky fungujú najlepšie, nás síce neochotne, ale predsa len púšťa cez VIP vchod gorila do nočného klubu príznačne nazvaného Raj.
Je na ostrove uprostred rieky Moskva, pár sto metrov od ozrutnej a nevkusnej sochy Petra Veľkého, ktorá tu vyrástla za nedávnych čias neslávneho primátora Lužkova. Pred klubom parkujú autá dávajúce arogantne najavo, že bez peňazí si nikto. Cez riadny vchod púšťajú dnu ľudí na základe „fejskontrol“. Ak sa prosto gorile nepáčite, dnu nepôjdete. Iba ak zaplatíte „za stôl“. 15-tisíc rubľov, vydeľte si číslom 40 a ste na eurách. Povinné konzumné, čo už.
Dievčence sú však dnu zdarma, ak si to výzorom zaslúžia. Vo vnútri to vyzerá ako prehliadka ruských krásavíc a miestnej zlatej mládeže, ktorá už zažila všetko a po konci sveta sa chce zabávať. Raj duní svojím dekadentným rytmom diskotéky 21. storočia, v ktorom sa bezstarostnosť rovná rozhadzovaniu vo svetlách stroboskopu.
Skoré moskovské víkendové ráno sa po pár hodinách podobá na bežnú premávku, akurát že nie je zápcha. Stačí sa postaviť na okraj cesty už pri sebe máte neoznačený taxík, ktorý domorodca odvezie za pár šupov kdekoľvek po Moskve. Tak sa tvárime, že sme domorodci. Kazach za volantom našej ruštine rozumie, tiež je to pre neho cudzia reč.