Stolček, prestri sa!
Slovenským internetom vo veľkom koluje „vtip“. Na fotografii vidieť schátraný panelák, pred ním sa týči kopa odpadkov. A text: „Splácať štyridsať rokov dvojizbový byt, to je také slovenské. Narozhadzovať pred domom, rozobrať bytovku a potom žiadať novú, to je také rasistické.“ A vidieť všetko – a to doslova – čiernobielo, to je také jednoduché, dodávam.
Už menej koluje internetom čerstvá Tieňová správa o chudobe a vylúčení Slovenskej siete proti chudobe. Výpovedné je už to, že na Slovensku si situácia tieňovú správu s ľudskoprávnym uhlom pohľadu na chudobu vôbec vynútila. Znamená to, že nielen „obyčajní slušní“ ľudia, ale aj tí, ktorí si z daní obyvateľstva berú plat za riešenie jeho problémov, zatvárajú oči pred realitou slovenského „človeka milión“.
Ešte jeden fór koluje a s neznesiteľnou ľahkosťou sa šíri (výnimočne zhodne) zhora aj zdola. Slovensko je vraj štedrá krajina, pokiaľ ide o sociálne dávky. Ako sa zdá, a odborná tieňová správa toto „zdanie“ podložila číslami, realita solidarity a systémovej sociálnej politiky je iná ako jej obraz v mysliach verejnosti a v očiach politikov. Prevažuje v nej pohľad na chudobu výhradne cez peniaze. Ak sa hlad a zima netýkajú práve nás, solidaritu považujeme za príťaž verejných financií, našej peňaženky zvlášť. Je tak?
Ako teda realita vyzerá, ak opustíme osady (a limity vlastnej obmedzenosti) a nazrieme do ostatných domovov? Tieňová správa dáva k dobru, že to nie sú iba rómske deti, ženy a muži, kto žije na alebo pod hranicou chudoby a „vyciciava“ náš večne hladný sociálny systém. Sú to mnohé viacpočetné rodiny, ľudia so zdravotnými hendikepmi či dlhodobo nezamestnaní, domácnosti, kde sa predpoklady na prepad do chudoby znásobujú a hromadia. A nezabudnime na fenomén feminizácie chudoby. Napriek stále ešte ako-tak rastúcej ekonomike má so stúpajúcou nezamestnanosťou do vrecka čoraz hlbšie aj stredná vrstva.
Ľudia s príjmom štatisticky v strede sú na tom v schopnosti zabezpečiť si aké-také dôstojné živobytie podobne ako Briti v pásme chudoby. Až štvrtina obyvateľov si nemôže pravidelne naložiť na tanier poriadny kus mäsa. Iba každý druhý človek si u nás môže dožičiť „luxus“ – týždeň dovolenky mimo domu. A teda každý druhý z nás sedí doma. O nákladoch na bývanie ani netreba písať, platíme ich všetci.
Pokiaľ sa ľudia neocitnú v Modrom z neba, málokto sa pýta, prečo časť chudobného obyvateľstva žije v pomeroch pre ostatných nepochopiteľných a neprijateľných. Nefalšované, ale prázdne dojatie a čiernobiele vtipy sú jednoducho lepšie stráviteľné ako vedomie možnosti prepadu vlastného sociálneho statusu. Ešte by nám mohlo pripomínať, aká labilná a priepustná je hranica medzi chudobou a realitou bežnej slovenskej domácnosti. Hoci aj tej našej.
Robert Fico vo vianočnom želaní pre „té-a-trojku“ s chlapčensky hanblivým výrazom Slovensku prisľúbil (hoci nie bez ťažkostí) niečo na spôsob Stolčeka, prestri sa! Tak do toho, pán premiér, v životopise si píšete sociálny demokrat. Rozprávkové stolčeky predsa neexistujú.