Ako každý iný
Pre niektorých to bol rok Gorily, pre iných rok Roberta Fica. Zostaňme pri tom, že rok 2012 sa u nás končí viac-menej ako každý iný. To, či z tohto poznatku pre obyvateľov Slovenska vyplýva viac dobrého alebo, naopak, viac zlého, nech si už preberie každý sám.
Tento rok sa nepochybne ako rok Gorily začal. V atmosfére vtedy už niekoľko mesiacov trvajúceho bezvládia, o ktoré sa postarala neschopná bývalá vládna koalícia, pripadal mnohým ten spis ako posledná kvapka.
Bez ohľadu na to, kto a z akých dôvodov Gorilu zavesil na internet, mnohým sa zdalo, že ponovembrová generácia politikov to má zrátané. Protesty naberali na sile, až sa stali najmasovejším vyjadrením odporu od roku 1989 u nás.
Lenže zato ešte neprestávalo byť dôležité, kto a z akých dôvodov Gorilu zverejnil. Pôvodný štáb organizátorov či koordinátorov sa rozpadol, keď sa niektorí pokúšali o čudesné politické „usmerňovanie“ protestov.
Požiadavky začínali byť čoraz chaotickejšie a posledné demonštrácie sa už odohrávali v iracionálnej atmosfére konšpiračných teórií. V rapídne sa zmenšujúcom dave účastníkov naberali na sile ľudia, ktorí o demokracii v tom lepšom prípade nemajú ani potuchy. V horšom prípade ju rovno nenávidia.
Mohol sa niekto čudovať presvedčivému víťazstvu Roberta Fica a Smeru v marcových predčasných voľbách? Dozaista nie tí, čo dlhodobo Fica odkazujú na okraj scény a tvrdia, že on k tej ponovembrovej generácii vlastne nepatrí, že je s ňou nekompatibilný. Preto muselo už aj mnohým jeho voličom pri čítaní Gorily pripadať nedôveryhodné, že by niekedy hral zákulisné finančné hry s tou istou partiou ako Mikuláš Dzurinda a spol. Nehovoriac o tom, že predseda Smeru v tom slávnom spise naozaj nehrá hlavnú úlohu, bol to najmä škandál slovenskej pravice.
To však pochopiteľne zďaleka nebol jediný dôvod. Zoči-voči rastúcej nezamestnanosti a nerastúcim mzdám, to všetko znásobené plánmi pravicovej vlády, ktorá vo svojej túžbe reformovať všade a všetko nevnímala skutočné problémy, do ktorých sa každoročne prepadáva množstvo ľudí, Smer vo volebnej kampani ani nepotreboval používať nejakú mimoriadnu demagógiu.
Jeho neotrasiteľné postavenie na scéne ešte aj deväť mesiacov po voľbách svedčí tiež o tom, koľko ľudí oceňuje prostý fakt, že ich vláda neotravuje každý druhý deň svojimi problémami. Bez ohľadu na to, že riešenie ich vlastných problémov je v nedohľadne.
Rok sa preto končí „ako každý iný“. Smer má dosiaľ dominantnú pozíciu, opozícia dosiaľ nepochopila, prečo je to tak. Smer sa tentoraz, na rozdiel od svojej prvej vlády, odhodlal k zásadnejším zmenám (napríklad zdravotné poisťovne).
Pohľad na prieskumy politických preferencií napovedá, že sa Fico predbežne nemá čoho obávať. Pravdaže, tento pohľad nenapovie, či sa nemáme čoho obávať ani my. Osud mnohých reforiem pravicových vlád, utopených v korupcii, nech je varovaním.