Prežitok
Právomoc udeliť amnestiu patrila odjakživa k výsadám panovníkov, ktorí tento inštitút využívali zväčša pri príležitosti nástupu na trón.
Keďže v strednej Európe existuje tradícia právnej kontinuity, tak po 1. svetovej vojne sa republikánske Československo prihlásilo k právnej kontinuite s právnym poriadkom bývalej rakúsko-uhorskej monarchie a aj Slovensko po svojom osamostatnení nadviazalo na jurisdikciu bývalej federácie.
A tak sa i do našej legislatívy dostala právomoc udeľovať milosť a vyhlasovať amnestiu, ktorú má prezident republiky.
Základným problémom je, že pokiaľ milosť je udeľovaná na individuálnej báze, a teda má byť akousi korekciou (aj to len vo výnimočných prípadoch), tak amnestia sa dotýka zločinov plošne a aj jej zmysel a účinok sú preto značne otázne.
Navyše prezident nie je monarcha, a preto v demokratickej spoločnosti možno tento inštitút považovať za akýsi prežitok z feudálnych čias.
Slovo amnestia pochádza z gréčtiny a znamená „zabudnutie“. Keď po vlne stalinistických represálií nastal odmäk, tak v roku 1960 komunistický režim vyhlásil amnestiu, po ktorej brány väzníc opustilo viac ako 5-tisíc politických väzňov. Tento akt mal však zmysel, lebo títo ľudia boli odsúdení nespravodlivo. Išlo teda o gesto zmierenia.
Lenže 1. januára 2013 sa na Slovensku nezmenil režim a všetci amnestovaní boli právoplatne odsúdení. Tak čo riešime?
Skôr stojí za zváženie, či tento prežitok viažuci sa k monarchii by nemal z nášho právneho poriadku odísť do minulosti.