Nech žije 1. máj!
GLOSA: Slávnostne vyzdobené tribúny. Mávadlá a transparenty, portréty Lenina, Marxa, Engelsa a Gottwalda. Pionierske rovnošaty. A budovateľské pochody od rána vyrevujúce zo všetkých ampliónov lemujúcich vyzdobené ulice. Kto nemohol prísť osobne, mohol sa kochať prostredníctvom televíznych prenosov, a to aj z bratskej Moskvy a ďalších spriatelených krajín a miest. Atmosféra Sviatku práce, ktorá sa nedá vymazať z pamäti.
Pravdaže Prvý máj nie je komunistický sviatok. Komunisti si ho iba privlastnili. A radi si ho politici privlastňujú aj dnes. Nehrajú sa už rezké dychovky, ale napríklad slovenský folklór, ktorý sa snaží do betónovej Petržalky vniesť ducha národnej tradície vo chvíli, keď premiér Fico pomáha stavať máj. Jediná zmena však nie je v tom, že revolučný sviatok sa stal sviatkom ľudovým.
Kedysi bola účasť na manifestáciách povinná. Učitelia či vedúci pracovníci si neraz robili čiarky, koho zo žiakov resp. podriadených vidia pochodovať v sprievode a koho nie. Rovnako bolo povinné vpochodovať do volebnej miestnosti a odovzdať hlas súdruhom z tribún. Dnes sa občan slobodne rozhoduje, ako a s kým strávi prvý máj. A tiež, ktorých politikov (súdruhov) svojou voľbou podporí a ktorých pošle z tribúny preč. Kedysi predvádzali pracujúci svoju jednotu a silu pred papalášmi. Dnes je politik ten, kto sa musí uchádzať o pozornosť voličov – hoci aj lacnými prvomájovými stretnutiami s pospolitým ľudom. Úlohy sa vymenili. Nielen na 1. mája.