Zapáchajúci princíp
GLOSA: Kauza pezinskej skládky pokračuje ako čítankový príklad, v ktorom súkromné kšefty a bezohľadnosť víťazia nad zákonom a záujmom verejnosti. Napriek tomu, že sa otázka smetiska riešila na pôde parlamentu, zaujímal sa o ňu premiér Fico, že úrady nedávno práce na skládke zastavili, vládol tu aj naďalej čulý stavebný ruch.
Inšpekcia životného prostredia potvrdila tie najhoršie možné scenáre – že Pezinčanom v chotári vyrastá čierna a pekne zapáchajúca stavba.
Prípad jednak potvrdzuje, aké neúčinné sú zoči-voči čiernym stavbám paragrafy. A tiež, aká slabá a pomalá je štátna moc. Ak sa už raz stavbu podarí rozostavať alebo dokončiť, potom pre investora ostáva jediný trest – pokuta, ktorú s úsmevom na tvári zaplatí. Príkladov takto „vykúpených“ stavieb je plno na celom Slovensku. Oveľa účinnejšie by teda bolo, keby bol zákon oveľa tvrdší a umožňoval by napríklad čiernu stavbu hoci aj zbúrať, ako je to v niektorých iných krajinách.
Problém však má aj politickú rovinu. Premiér Fico sa predsa najskôr zastával Jána Mana mladšieho i staršieho, ktorí stoja, resp. stáli v pozadí skládky. Líčil celú aféru takmer ako pomstu opozície a silnej finančnej skupiny. Neskôr sa dušoval, že sa budovanie skládky zastaví, kým sa prípad neuzavrie s konečnou platnosťou. Čo teda povie teraz, po odhalení inšpekcie?
V kauze totiž ide o skládku aj o princíp. A oboje značne zapácha, pričom to druhé nielen obyvateľom Pezinka.