Moc a bieda integrácie
GLOSA: Keď sa Karla Schwarzenberga novinári v Luxemburgu spýtali, či si myslí, že Lisabonský maratón sa skončil, prišla dôvtipná odpoveď. "V politike, to je moja skúsenosť po 70 rokoch, nikdy nič neskončilo“. Kto sa aspoň trochu zaoberá dejinami, vie, ako to knieža Schwarzenberg myslel...
O niečo menej príjemné boli komentáre jeho kolegov. Brusel opäť potvrdil, aká je jeho politika v krízových situáciách pokrytecká, falošná a zhubná. V útrobách EÚ sa sformovali dva postoje, ktoré sú od základov neprijateľné. Prvý predstavil šéf Európskej komisie Barroso spoločne s Nemcami, Francúzmi a Britmi: rozhodnutím Írov sa vraj netreba príliš zaťažovať a v ratifikácii Lisabonu treba nerušene pokračovať. Druhý, radikálnejší postoj, sa začal nenápadne formovať v diplomatickom zákulisí – ako naplnenie prvého. Je namierený proti Írom, ktorých vraj treba prinútiť, "aby si vyriešili situáciu, ktorú si sami spôsobili“. Z Írov sa opäť robí neposlušný žiak, ktorý má ísť na trestnú lavicu. Aby sa polepšil a napravil chybu. Íri sa pritom ničím neprevinili. Len rozhodli, že nechcú Lisabonskú reformu únie.
To, čo predvádza EÚ po írskom referende, je naozaj smutné. Z Bruselu sa ozýva buď alibizmus, ktorý Írov uráža tvrdením, že sa nič nestalo… Alebo arogancia. Tretí postoj, ktorý vyzýva úniu, aby si priznala problém a rešpektovala svoje vlastné pravidlá hry, je zatiaľ potláčaný. V mene "integrácie“. Ktorá bude onedlho taká mocná, že sa v nej nikdy nič neskončí…