(Ne)čistý zisk
GLOSA: Skutočnosť, že mnohí politici počas roka zarobia šesť- alebo dokonca sedemciferné sumy, sama osebe neprekvapuje. A nemusela by ani poburovať. Nik predsa nežiada, aby verejní činitelia boli chudobní. Najmä pokiaľ by to znamenalo, že ak majú slušné platy a majetkové pomery, nedajú sa kúpiť za pár korún. Také tvrdenie je však bližšie skôr k žánru sci-fi ako k slovenskej realite.
Spochybňuje ho totiž až priveľa podozrení. Ak napríklad politik vlastní majetok, ktorého pôvod nevie vysvetliť. Ak sa nasťahuje do vily, na ktorej sa mali uskutočniť rekonštrukčné práce za vyše 40 miliónov korún. Ak strieda autá luxusných značiek ako kabáty, alebo ak sa zúčastní na záhadnom stretnutí s finančnými žralokmi. Nehovoriac už o prepychovom živote niektorých komunálnych politikov.
Voličov oprávnene zaujíma, či blahobyt verejného činiteľa naozaj pochádza len z jeho oficiálnych zdrojov, alebo aj z obchodov, ktoré ostanú utajené. Každá zmanipulovaná verejná súťaž, každý predražený tender totiž v konečnom dôsledku vyťahujú peniaze z vrecka daňového poplatníka. Čo znamená, že podnikateľ, ktorý na ňom zarobí – aj politik, ktorému z toho čosi „kvapne“ – zhrabnú čistý alebo skôr nečistý zisk na úkor spoločnosti.
Práve preto by mala byť verejná kontrola oveľa silnejšia a napríklad majetkové priznania politikov oveľa podrobnejšie a konkrétnejšie. A práve preto politici dobre vedia, prečo sprísnenie takej kontroly dlhodobo odmietajú a sabotujú.