Bos všetkých bosov?
Václavovi Klausovi sa darilo vykonať neuveriteľné veci. Nech urobil čokoľvek, aj keď spadol na najhlbšie dno, vždy sa zmobilizoval a zase vrhol do boja. Jeho Občianska demokratická strana však prestala byť hegemónna.
Súčasný premiér Petr Nečas sa ocitol vo zveráku medzi ministrom financií Miroslavom Kalouskom a prezidentom. Voči týmto dvom popredným znalcom reálií a mechanizmov českej politiky premiér pôsobí dosť slabošsky.
Zato prvý občan štátu neplánuje havlovské „odchádzanie“. Bol tu od Novembra 1989, stal sa synonymom domáceho verejného diania a po tom, čo v marci zloží svoj druhý prezidentský mandát, určite nebude okopávať na záhradke jahody.
Klausovi skrížilo plány už mnoho udalostí: odpor Slovákov proti jeho pritvrdenému pragocentrizmu, Ústavou ČR garantovaná decentralizácia štátu, tým istým dokumentom zriadená horná komora českého parlamentu, koncepcia Európskej únie, ale najmä súdy. Na ne opakovane útočil. Obľúbil si pojem „sudcokracia“, prevzatý z komunistických brožúr, v ktorých bývalý režim kritizoval spoločenské zriadenie v USA.
Klaus neraz dokázal, ako si vo všeobecnosti „váži“ právny poriadok. Sám seba však teraz prekonal amnestiou, jedinou, ktorú kedy vyhlásil – na rozlúčku, pre potešenie. Naivita, s ktorou kedysi Václav Havel nariadil širokú a oprávnene kritizovanú amnestiu, je proti tomu nevinná detská hra. Odchádzajúci prezident veľmi dobre vie, aké negatívne dôsledky tento jeho krok prinesie. Výsadné opatrenie hlavy štátu sa dotklo 6– až 7-tisíc osôb, teda šesťkrát viac ako v slovenskej amnestii zo začiatku tohto roka. V Klausovom prípade radoví kriminálnici tvorili len priehľadnú štafáž. Rozhodujúcimi sú rozliční krstní otcovia z káuz 90. rokov minulého storočia a ich pokračovatelia.
Obyčajní ľudia, ktorí znechutene volajú po likvidácii korupcie a pritom patria medzi 50 percent populácie, ktorá dôveruje súčasnému zriadeniu, by sa mali chytiť za nos, či sa im nesníva. Odteraz sa už nebude dať tvrdiť, že kupónovú privatizáciu spotvorili zločinecké živly, hoci ON to myslel dobre. Klaus tieto temné postavy buď doslova, alebo prenesene pardonoval. Nikdy nezabúdal na staré priateľstvá. V politike, hospodárstve ani v žurnalistike. Strategickú triádu skvele dopĺňali a personifikovali mediálny podnikateľ Vladimír Železný a tunelár Viktor Kožený, ktorí vďaka svojim aktivitám prepožičali mená ironickému prívlastku pre prvé roky po Novembri 1989: „časy kožené a železné“ (narážka na Přemysla Otakara¤II., kráľa železného a zlatého).
Sotva vídanú bezostyšnosť predstavuje aj prezidentovo vyhlásenie o plánovaných milostiach či navrhnutie niekdajšej najvyššej štátnej zástupkyne (prokurátorky) Renaty Veseckej, zdiskreditovanej až do špiku kostí, na miesto zástupkyne českého ombudsmana. Ale pozor! Všetko sa deje v súlade s právom, hoci nie s morálkou a politickou kultúrou. Možno preto iba špekulovať, či „hradného pána“ najviac nemotivoval pozvoľný úpadok tlaku politikov na súdnu moc a či sa nebál doriešenie niektorých chúlostivých káuz.
Ktovie, či v tejto súvislosti s veľkým, typicky šachistickým predstihom nepadol i menej povoľný minister spravodlivosti Jiří Pospíšil. Nahradila ho poslušná bábka, ktorá sa spolu s preľaknutým predsedom vlády podieľala na prevrátenom koncepte akcie „čisté ruky“.
A čo bude s Capo di Tutti Capi, bosom všetkých bosov, ďalej? Klaus si síce nachystal ústav pre výskum seba samého, lenže to bude skôr oporný bod pre tzv. vodiča zo zadného sedadla. Nosnou konštrukciou sa môže stať opakovanie starých skúseností v novom šate – založenie strany, ktorá využije úpadok politických síl v českej pravici. Mala by to byť štruktúra na všetko odhodlaná, finančne aj inak zabezpečená, s rozvetvenými väzbami.