Väznica na večné časy?
Ak by Barack Obama konal podľa toho, čo hovorí, bol by asi najprogresívnejším americkým prezidentom všetkých čias, v ľudskoprávnej oblasti určite. Žiaľ, nedrží sa predvolebných sľubov, ani vyhlásení po nástupe do funkcie. Dokonca robí opak a v mnohom pokračuje v šľapajach predchodcu Georgea W. Busha. Smutným príkladom takého sebapopierania je škandalózna väznica Guantánamo.
V nedeľu 20. januára Obamu inaugurujú druhý raz. Ešte predtým, ako sa prezidentom stal prvýkrát, sľuboval, že nelegálne väznenie a mučenie armádou USA na Kube zastaví. Opakovane to potvrdil krátko po nástupe do funkcie. Dva dni po inaugurácií bude štvrté výročie jeho verejného prísľubu, že Guantánamo do roka zavrie. Napriek tomu funguje dodnes a zajtra oslávi 11. „narodeniny“.
V rozpore s medzinárodným právom americká armáda stále zadržiava v podmienkach, ktoré zďaleka nezodpovedajú humanitárnym štandardom, viac ako 150 ľudí. Dvanásť z nich je tam po celý čas, jedenásť rokov bez obvinenia či jediného súdneho konania. Naposledy v septembri uplynulého roka „ubudol“ dvanásty, Jemenčan Adnan Latif, siahol si na život. Podobne ako deviati iní pred ním. Z celkového počtu 779 (z toho 10 detí) zadržaných počas fungovania väzenského tábora odsúdili iba jedného. Siedmi „súhlasili s trestom“, ktorý pre nich určila vojenská komisia, právo na súdne konanie im odopreli. Žiaden zo stoviek unesených, protiprávne väznených, vo väčšine prípadov aj mučených, následne bez vysvetlenia prepustených nebol odškodnený a armáda ani vláda USA sa nikdy za svoje konanie neospravedlnili. Práve naopak, vláda systematicky zabraňovala pokusom bývalých väzňov domáhať sa odškodnenia za porušenia ľudských práv na medzinárodnej úrovni.
Súčasná administratíva však posunula pošliapavanie ľudských práv a právneho usporiadania vôbec ešte o kus ďalej. Prezident a nositeľ Nobelovej ceny za mier Obama podpísal na Silvestra roku 2011 zákon, ktorý umožňuje neobmedzené zadržiavanie osôb bez obvinenia či súdneho konania. Aplikovaný bude na 48 mužov momentálne zadržiavaných na Guantáname.
Žiadne dôkazy, žiadna obhajoba, žiadne zákony, žiadny rozsudok, iba doživotie v ľudskú dôstojnosť popierajúcich podmienkach bez kontaktu s vonkajším svetom. Ale bude to iba o nich? Nemalo byť Guantánamo iba dočasným riešením v mimoriadnej situácii?
Zvykli sme si, Guantánamo je norma. Ľudskoprávni aktivisti každý január protestujú pred americkými ambasádami (a budú i tento rok), čím ďalej tým menej však zdieľame ich rozhorčenie a uvedomujeme si, že sme svedkami rozoberanie i našich istôt a práv salámovou metódou. Abú Ghrajb, Guantánamo a iné miesta ľudského utrpenia zanechali nezmazateľnú krvavú škvrnu na ušľachtilých ideáloch spravodlivosti, slobody a demokracie, nielen USA, ale i členskej krajiny NATO, ako je Slovensko. Lietadlá prevážajúce zajatcov na mučenie do tajných väzníc CIA pristávali, podľa správy vyšetrovacieho výboru Európskeho parlamentu, prinajmenšom raz aj na našom území. Naši vojaci boli v Iraku, sú v Afganistane.
Je pochopiteľné, že po útokoch z 11. septembra 2001 sme boli všetci zaskočení, šokovaní a vystrašení. Ako dlho sa na to však chceme vyhovárať? Dnes už vieme – a za toto poznanie sme zaplatili vysokú cenu – že násilie a porušovanie ľudských práv v tzv. vojne proti terorizmu, nielenže ďalším teroristickým útokom nezabraňuje, ale napomáha. Napomáha najradikálnejším a najmilitantnejším skupinám presviedčať čím ďalej tým viac ľudí o „morálnej skorumpovanosti a pokrytectve Západu“, ktoré je nevyhnutné reflektovať ďalším a väčším násilím.