Prvok na scéne
Kauza generálneho prokurátora opäť pripomenula, akým dôležitým prvkom je v našom systéme Ústavný súd. No nielen to.
Spôsob, akým môže politika u nás ovplyvňovať zloženie Ústavného súdu a Ústavný súd následne politiku, vypovedá aj o tom, aká chúlostivá je rovnováha základných pilierov našej demokracie.
Ústavný súd formoval Slovensko od prvého dňa jeho samostatnej existencie. A od prvého dňa sa dostával do konfliktov s výkonnou mocou a parlamentom. Vladimír Mečiar a jeho ľudia sa nedokázali zmieriť s tým, že sa nesprával ako korisť, ktorá, tak ako mnohé iné inštitúcie, patrí u nás po každých voľbách do rúk víťazov.
Keď súd v roku 1994 fakticky ukončil snahu mečiarovcov vypudiť z parlamentu „zradcov“ z Demokratickej únie, zrodil sa známy Mečiarov výrok o „ďalšom chorom prvku na scéne“. Kým vtedy ešte HZDS a jeho spojenci so škrípaním zubov súdny výrok rešpektovali, o tri roky neskôr sa už neunúvali. Vtedy už parlament výrok o protiústavnosti zbavenia mandátu poslanca Františka Gauliedera rovno obštruoval a ignoroval.
Fakt, že vládna moc v 90. rokoch nerešpektovala výroky Ústavného súdu, neznamenal, že Ústavný súd neovplyvnil smerovanie štátu. Ak by sa demokratická časť scény nemohla oprieť o jeho výroky, náprava mečiarovských deformácií by bola v nasledujúcom období o poznanie ťažšia. Už len preto si zaslúži istý rešpekt. Bez ohľadu na to, aké vášne dokážu jeho rozhodnutia dodnes vyvolávať.
Výroky Ústavného súdu sa v slušnej spoločnosti rešpektujú. Pravdaže, neznamená to, že o nich nemožno polemizovať a že táto inštitúcia, slúžiaca ako vrchný vykladač ústavy, nepodlieha žiadnej kritike. Ústavný súd nie je žiaden duch vznášajúci sa nad vodami. Sú to konkrétni ľudia so svojimi vlastnými politickými inklináciami a antipatiami. Navyše do funkcií sa dostávajú tak, že ich navrhne parlamentná väčšina a následne si z ponúknutých kandidátov vyberá prezident.
Keď súd v novembri skonštatoval, že prezident môže kandidáta na generálneho prokurátora nevymenovať aj z iných dôvodov než len pre nesplnenie zákonných podmienok, fakticky tak rozšíril právomoc hlavy štátu. Nie je tu však žiadna vyššia moc, ktorá by teraz rozhodla, či bolo takéto rozšírenie v súlade s ústavou, alebo nie. Ani parlament, ktorý môže novelizovať ústavu, takou mocou nie je.
Žaloba opozície na prezidenta za úmyselné porušenie ústavy je strelou mimo, pretože ten len využil to, čo mu umožnil výrok Ústavného súdu. Hoci aj so zlým odôvodnením – lenže to už je trochu iný príbeh. Politický útok priamo na Ústavný súd by však zasa zaváňal časmi, keď v Košiciach zasadal „chorý prvok na scéne“.
Čo teraz? Boj Jozefa Čentéša vyzerá skôr už ako osobný boj o česť než ako vážny boj o kreslo šéfa prokurátorov. Politický cirkus sa medzitým chystá na ďalší diel predstavenia. A Ústavný súd ešte ikskrát ukáže, že nemôže stáť celkom mimo politiky. Chorý či zdravý, vždy bude prvkom na scéne. Nie mimo nej.