Stará škola
Bratislavu v piatok zavialo. Zafúkalo cesty, chodníky aj koľaje na Hlavnej stanici. My sme sa pobrali do krematória. Podvečer, potme. Cesta bola nebezpečná a počasie drsné. Krutejšie o skutočnosť, že sme šli na pohreb.
Zomrel mi strýko. Významný chirurg, pedagóg a vedec. Žiadna celebrita. Skromný a jemný človek, majster vo svojom odbore – maxilofaciálna chirurgia, stomatológia a klinická onkológia. Vypočula som si to v príhovoroch o jeho operáciách a odborných článkoch, všetko stručne, v krematóriu niet času na dlhé reči. Možno som až dodatočne pochopila jeho vážnosť, ktorá sa často až nehodila do našej temperamentnej šikulovskej rodiny, jeho zmysel pre poriadok, hraničiaci až s puntičkárstvom.
Vnímala som ho ako uja Ežka. Ešte ako dievčaťu mi trhal zub. Vyvádzala som vždy u zubára, kopala a kričala, tak niekto navrhol, aby som šla za ním. Otca to nahnevalo. Docent Kurill vraj neplombuje zuby, ale operuje jazyky, krčné nádory a volajú ho ako experta ku komplikovaným operáciám, preto netreba robiť cirkus a dať sa ošetriť u „normálneho“ zubára.
Ani na chvíľu som však nemala pocit, že je môj prípad banálny. Prvýkrát ma u zubára uviedli do polohy ležmo, prikryli ma dekou. Ujo mi vysvetlil, čo a prečo berie do rúk a čo sa s tým chystá urobiť, nechal ma vyplakať sa od strachu. Prvý aj posledný raz ma niekto u zubára pohladil a bol ku mne dobrý.
Mala som pocit, že som najvážnejší prípad docenta doktora Eugena Kurilla, ktorý operoval a participoval na takých dôležitých operáciách, že len pri ich predstave ma rozbolí hlava. V tej chvíli to tak naozaj bolo! Pre dobrého lekára je asi každý zákrok ten najdôležitejší a „najkomplikovanejší“.
Takého som si ho pamätala aj z rodinných stretnutí. Vážnosť a vzdelanosť netreba dávať najavo. Ona z vás po čase začne vyžarovať. Nikdy nič neprešiel mávnutím ruky, naopak, všetko, čo sa aj iba tak pri stole spomenulo, bol námet na rozhovor.
Dnes sa už ľudia tak nezhovárajú. Aj kaviarenské literárne dialógy už prebiehajú inak. Najskôr si nezáväzne požartujeme, potom pospomíname starosti a keď sa začneme vážnejšie zhovárať, je čas ísť domov. Nezáväzne žartovať a „pinkať“ ujo Ežko nevedel. U neho to však nebola suchopárnosť, naopak, zvedavosť. Rovnaká zvedavosť na dieťa aj na dospelého a nemusel sa mu pozerať do úst ani ho operovať, zvedavosť na svet sa uňho prejavovala aj v živote.
Kurillovci sa nikdy neproducírovali na plesoch, nesnímali ich kamery na červených kobercoch. Voňali nemocnicou a najviac im svedčala biela, lebo obaja pracovali v zdravotníctve. Boli dobrí rodičia, statoční ľudia. A ujo Ežko bol výnimočný človek, aj keď sa o ňom každú chvíľu nepísalo v novinách. Trápil sa, staral o rodinu a chodil do roboty. Takých ľudí je viac. Keď odídu, svet sa to možno nedozvie, ale pán Boh sa určite poteší.
Ja len, aby ste vedeli, prečo na budove lekárskej fakulty a na nemocnici na Heydukovej ulici v Bratislave v piatok viseli čierne zástavy. Odišiel dobrý lekár a človek, stará škola!