Absurdné, no logické
Ak vám niekto bude rozprávať, že je proti tomu, aby sa zo zdravia jedného dňa stal tovar, upozornite ho na lapsus v uvažovaní.
Ak vám niekto bude rozprávať, že je proti tomu, aby sa zo zdravia jedného dňa stal tovar, upozornite ho na lapsus v uvažovaní. Naše zdravie sa predsa u nás stalo tovarom už dávno. Absurdnosť, v rámci ktorej o kvalite práce lekárov fakticky rozhodujú cifršpióni v poisťovniach, vlastne žiadnou absurdnosťou nie je. Je to len logický dôsledok stavu, aký sme si u nás pred časom zaviedli.
Darmo sa zaklíname ľudovými múdrosťami, podľa ktorých „zdravie si nekúpiš“, alebo „zdravie je nad všetky poklady sveta“ a podobne. Už dávno sme si privykli na ustavičný prílev tabuliek a výpočtov „oceňujúcich“ jednotlivé diagnózy a liečebné procedúry. Na štatistiky, podľa ktorých Slováci chodia príliš často k doktorovi, konzumujú priveľa liekov a absolvujú zbytočne veľa vyšetrení. Pochopiteľne, to všetko pekne prerátané na peniaze. O zdravotníctve či skôr o hlbokej kríze, v ktorej sa naše zdravotníctvo nachádza, sa už azda ani nehovorí inak, ako výhradne v číslach. Akoby sme ešte stále zotrvávali v nemom úžase nad tou nevýslovnou múdrosťou, že totiž všetko na svete niečo stojí a nič nie je zadarmo.
Zdravotné poisťovne sa na nás snažia robiť dojem, ako hráči pokeru pri stole. Dobré karty prichádzajú a odchádzajú, predurčený vyhrávať je však ten hráč, o kom si ostatní myslia, že si môže dovoliť utratiť najviac zo všetkých. No povedzte, dali by ste sa do rúk poisťovne, ktorá sídli v ošarpanej barabizni, nemá efektnú internetovú stránku, call-centrum a nerozdáva pekné farebné letáky s ponukami? Neprenasledoval by vás zlý pocit, že ste pre svoje zdravie akosi neurobili dosť?
A predsa je to iracionálne. Vo chvíli, keď sa naše zdravie pokazí, je našou jedinou nádejou lekár. Jeho znalosti a jeho úsudok. Napríklad v tom, aké lieky a aké ďalšie vyšetrenia sú pre nás potrebné. A ak sa situácia nezlepší, na jeho úsudku je i rozhodnúť, či netreba nasadiť nové lieky a urobiť nové vyšetrenia.
Tak by to aspoň malo byť. Sotva to tak však bude v prostredí, v ktorom má všeobecný lekár zápasiť o drahocenné body a lekár špecialista má byť súkromnou poisťovňou motivovaný, aby predpisoval menej liekov a menej vyšetrení… Opäť však treba pripomenúť, že na tom vlastne nič absurdné nie je. Naopak, je to logické. Poisťovníctvo nie je filantropia. V záujme poisťovacieho biznisu je nebyť príliš štedrým. Pričom o detailoch toho, čo z hľadiska poisťovne znamená „príliš“, nikdy nerozhodujú poistení klienti – v tomto prípade pacienti.
Možno sa u nás naozaj míňa priveľa liekov. Možno naozaj chodíme príliš často po lekároch. Budeme však za kardinálnych hlupákov, keď necháme „nápravu“ tohto stavu na finančných súvahách zdravotných poisťovní. A keď ich necháme odmeňovať lekárov bonusmi za „úspory“ na liekoch a vyšetreniach. Tá otrepaná múdrosť, samozrejme, platí: nič nie je zadarmo. Prečo by teda mala naša liečba niekoho vyjsť zadarmo? Niekoho, komu práve pre prípad, že to budeme potrebovať, posielame svoje pravidelné odvody?