Sprísnené pravidlá
Príbeh slovenských vysokých škôl je názornou ukážkou, ako môže systém nekontrolovane bujnieť, ak má na to vytvorené vhodné podmienky.
Po dvoch desaťročiach extenzívneho rastu, keď sa ich počet priblížil k číslu 40, sa však možno začína blýskať na lepšie časy.
Či už za snahou o sprísnenie kritérií akreditácie pre vysoké školy treba vidieť osvietený rozum, pud sebazáchovy alebo je spôsobená len nedostatkom peňazí, podstatné je to, že v tejto oblasti nastal konečne pohyb.
Systém, v ktorom výraz „vysoká škola“ v mnohých prípadoch zdegradoval na holé označenie inštitúcie, ktorá za primeraný poplatok vydáva záujemcom titul, a detašované pracoviská sú takmer v každom okresnom meste, nemôže prinášať kvalitu.
Opatrenia, aké mal urobiť už minister školstva Milan Ftáčnik pred 15 rokmi, môžu pomôcť školám, ktoré majú vlastné kádre a samy si budujú vedeckú základňu. Naopak tie, ktoré vznikli s cieľom „pumpnúť“ peňaženky rodičov študentov, to budú mať o niečo ťažšie, lebo pre niektoré odbory jednoducho nedokážu zohnať garanta. Ten bude musieť byť po novom zamestnaný v škole na plný úväzok.
Počet lietajúcich profesorov, ktorí stíhali pôsobiť naraz i na troch školách, sa tak výrazne obmedzí, lenže ani to ešte neznamená, že to so sebou automaticky prinesie aj požadovanú kvalitu.
Pokiaľ pedagógovia budú mať po dosiahnutí určitého titulu – docent či profesor – automaticky garantované miesta na školách, nič ich nebude nútiť, aby sa zlepšovali. To je však ďalšia kapitola…