Vyháňanie čerta diablom
Je pravda, že opätovné zavedenie výmenných lístkov požadujú lekári a odporúča ho aj Svetová zdravotnícka organizácia.
Aj to, že výmenné lístky fungujú v tých štátoch Európy, v ktorých je zdravotníctvo na oveľa vyššej úrovni ako to naše. No pravda je aj to, že zo všetkých tých odporúčaní a príkladov zo zahraničia vyplýva, že na to, aby mohol tento systém fungovať, musia byť všeobecní lekári vybavení väčšími právomocami ako u nás. Znovuzavedenie výmenných lístkov bez tohto kroku B dopadne najskôr tak, ako sa to končieva, keď sa vyháňa čert diablom: výsledkom bude akurát byrokracia zaťažujúca lekárov aj ich pacientov.
Áno, okrem „normálnych“ pacientov poznáme aj takých, ktorí sú presvedčení, že keďže oni sú tí nezdraví, sú aj najpovolanejší stanoviť si diagnózu. Názor všeobecného lekára je pre nich čosi ako hlas amatéra: oni sami predsa vedia, na akého špecialistu sa obrátiť. A keďže náš čas je mnohým z nás, ktovie prečo, drahší ako naše zdravie, bez nutnosti výmenného lístka takíto ľudia zamieria rovno k špecialistovi. V praxi to môže dopadnúť aj veľmi zle.
Napríklad vtedy, keď sa človek s infarktom myokardu posadí do čakárne u gastroenterológa. Problém nastáva hoci aj vtedy, keď človek síce natrafí na toho správneho odborníka, pretože však pritom obišiel všeobecného lekára, berie rôzne lieky, ktoré navzájom zle reagujú. Skrátka, názor, že všeobecný lekár by mal byť tým, kto má komplexný prehľad o vašom zdraví či liečbe, nie je vôbec nerozumný. Rovnako i to, na čo upozorňujú naši súkromní i „štátni“ lekári, že totiž všeobecný lekár je kvalifikovaný vyriešiť až 80 percent našich problémov aj bez toho, aby sme museli obrážať odborné ambulancie. Pochopiteľne, s výnimkami týkajúcimi sa určitých odborov (gynekológia, psychiatria atď.) alebo chronických stavov. Napokon je to dobré aj pre samotných špecialistov, ktorí majú potom viac energie venovať sa skutočne komplikovaným prípadom.
No dobre, ale kde je potom to „ale“? Ak má byť všeobecný lekár schopný vyriešiť 80 percent našich ťažkostí, musí na to mať, obrazne povedané, 80 percent kompetencií. Napríklad v tom, čo nám môže predpísať, aké procedúry môže pre nás určovať, a podobne. Toto však u nás neplatí. S trochou preháňania sa dá povedať, že všeobecný lekár môže mať u nás aj pseudonym „doktor acylpyrín“. K špecialistom nás často posiela nie preto, lebo by si nevedel rady, ale preto, lebo nám nemôže pomôcť, aj keby presne vedel, čo nám je.
Dokiaľ sa nezmení toto, dovtedy budú výmenné lístky byrokraciou plniacou čakárne a zdržujúcou pacientov i lekárov. Špecialistom sa neuľaví a všeobecným lekárom sa priťaží. A vyjadrenia ministerky zdravotníctva o tom, že všeobecný lekár má byť „manažérom pacientov“ budú len útrpnou ukážkou žargónu, ktorý má zakryť štátny mantinelizmus pri „manažovaní“ zdravotníctva. Od čerta k diablovi a naspäť.