Vyvolávanie dažďa
V ekonomike často platí, že keď dostatočne vplyvní ľudia dostatočne dlho niečo tvrdia, stane sa to pravdou. Žiaľ, častejšie sa dá takto privolať pohroma. Obrat k dobrému, darmo ho budú všetci vyvolávať ako dážď, si obyčajne dáva načas. Bude to prípad súčasnej krízy a súčasnej Európy?
Nový rok eurozóna oslávila v očakávaní blížiacich sa lepších čias. Prieskumy ukazujú, že rozpadu zóny spoločnej meny, ktorý politikov i ekonómov strašil uplynulé dva roky, sa už neobáva takmer nikto. Finančné trhy sa upokojili. Euroval je skutočnosťou a Európska centrálna banka skupovaním štátnych dlhopisov pomáha štátom s refinancovaním dlhov.
Grécku sa po všetkých politických turbulenciách podarilo splniť základné požiadavky a dostať sa tak k ďalšej tranži pôžičky. Navyše správy z Nemecka hovoria o možnom oživení hospodárstva už v prvej polovici tohto roka.
Nečudo, že európski politici začali hromadne privolávať koniec krízy. Od začiatku roka sa množia ich optimistické vyhlásenia: koniec tunela je už na dohľad, čoskoro sa všetko na dobré obráti. Mimochodom, podobné vyhlásenia si z času na čas užívame od našich politikov a niektorých expertov aj doma na Slovensku. Už v tomto roku sa vraj začne naša ekonomika zviechať a budúci rok bude už v znamení obnoveného rastu. Kríza bude čoskoro za nami.
Bolo by, pravdaže, veľmi pekné, keby to bola pravda. Na to však poskočenie makroekonomických čísel z červenej zóny do čiernej nepostačí. V kríze sú všetky sektory. Automobilový priemysel, ktorý na seba viaže mnohé iné odvetvia, je len jedným z mnohých. Nezmyselná politika, ktorá stavia šetrenie ako najvyššiu prioritu nad všetko ostatné, poškodzuje šance ekonomík postaviť sa rýchlejšie na nohy. No predovšetkým postihuje ľudí, čo sa nepodieľali na zlých rozhodnutiach v minulosti, ktoré krízu vyvolali.
V Írsku, Portugalsku, Taliansku, Grécku a Španielsku výrazne vzrástla chudoba, pričom najohrozenejšie sú deti a dôchodcovia. Rozmáha sa „pracujúca chudoba“, čo sú ľudia, ktorým nepomáha ani to, že majú zamestnanie. Vzrástol počet domácností neschopných splácať finančné záväzky.
Obludná je nezamestnanosť mladých, ktorá vedie k ich exodu do zámoria. Španielske úrady odhadujú, že krajinu opustilo najmenej 300-tisíc absolventov škôl… A nie sú to iba štáty PIIGS. Stačí sa rozhliadnuť u nás doma. Nepotrebujeme pomoc z eurovalu a naše vlády sa hrdia tým, ako pekne šetria a konsolidujú. Máme sa dobre?
Toto všetko je skutočná kríza a toto všetko sú jej skutočné obete. Hospodárstvo sa raz pozviecha, obchod sa opäť rozprúdi. Skutočná kríza však pominie, až keď sa v Európe podarí obnoviť sociálnu kohéziu a keď sa zažehná hrozba oveľa dramatickejšieho rozpadu než len zóny jednej meny: rozpadu hodnôt, ktoré náš kontinent kedysi robili vcelku dobrým miestom pre život.
Ak chcú politici urobiť čosi viac, než len vyvolávať dážď, budú musieť bojovať s následkami svojej vlastnej politiky.