Spoločná cesta strastí
Po mesiacoch naťahovania s Európskou komisiou schválili europoslanci legislatívu, ktorá posilní kontrolu európskej exekutívy nad tvorbou národných rozpočtov.
V skratke, vlády budú zasielať európskej exekutíve návrhy rozpočtov pred schvaľovaním v národných parlamentoch. Tá skontroluje, či zodpovedajú prioritám, na ktorých sa predtým dohodli, a či nenarábajú s prifarbenými očakávaniami ekonomického vývoja. Okrem toho krajina ohrozená finančnými ťažkosťami sa môže dostať pod prísny dohľad.
Pri neexistencii nadnárodnej, federálnej štruktúry, ktorá je schopná efektívne (a demokraticky) formulovať a realizovať spoločnú rozpočtovú politiku, to môžeme považovať za dočasné riešenie, ako vtesnať množstvo samostatných národných rozpočtových do spoločných rámcov. A súčasne skontrolovať, aby v nich zostali. Lenže nič nebýva také trvalé ako dočasné riešenia.
To určite platí aj v európskej politike. Ak aj odsunieme problém demokratickej reprezentatívnosti komisie, ktorý sa dá riešiť len jej podriadením účinnej kontrole Európskeho parlamentu, EÚ tak vytvára nestabilný systém, nesúci zárodky budúcej krízy. Legislatíva, ktorá prešla pred niekoľkými dňami europarlamentom, trpí rovnakým dedičným defektom ako predchádzajúce pokusy o užšiu koordináciu rozpočtových politík. A to od sprísňovania Paktu stability a rastu cez tzv. európsky semester až po Fiškálny kompakt. Vychádza pritom z nesprávneho pohľadu na príčiny súčasnej krízy v eurozóne.
Naďalej totiž vládne predstava, že ju vyvolala „nezodpovedná fiškálna politika“ a neschopnosť niektorých štátov posilňovať svoju konkurencieschopnosť, napríklad „nevyhnutnými štrukturálnymi reformami“. Alternatívou rozpadu menovej únie, regresie integračného procesu je vytvorenie systému inštitúcií a pravidiel, ktoré prakticky znemožnia uskutočňovanie progresívnej sociálnej politiky. Výsledkom bude prehlbovanie priepasti medzi jadrom únie a jej perifériou, ako aj rast nerovnosti vnútri krajín.
Vytvárame vnútorne nestabilný systém. Spoločné rozpočtové pravidlá a prísne mechanizmy ich presadzovania môžu mať čoskoro ledva cenu papiera, na ktorom sú napísané, ak vlády nezískajú možnosť dodržať ich bez drastických sociálnych dôsledkov.
Lenže mutualizácia dlhov, nástroje vyrovnávania štrukturálnych rozdielov medzi ekonomikami menovej únie a riešenia zhoršujúcej sa sociálnej krízy sú v nedohľadne. Paradoxne sa tak napĺňajú varovania, ktorými už niekoľko rokov strašia rozpočtoví jastrabi: všetci sa stávame tak trochu Gréckom.
Reštriktívna rozpočtová politika, ktorá mala údajne vyviesť EÚ z hlbokej krízy, priviedla jej ekonomiku do recesie. V štátoch, kde sa ordinované opatrenia presadzovali najdrastickejšie (Grécko, Portugalsko, Írsko, Španielsko, čiastočne Taliansko), priniesli najmä zníženie reálnych miezd, zhoršenie sociálnych služieb a obmedzenie verejného vlastníctva.
Ak má byť spoločná budúcnosť pre väčšinu Európanov najmä spoločnou cestou strastí, ťažko možno dúfať, že ju budú podporovať.