Hlava XXI
Každý je nejaký, ale niektorí predsa len celkom vybočujú z radu. Tak to platilo vždy, ale so zostrovaním hospodárskej krízy akoby takých „vybočencov“ pribúdalo.
V štatistike v tomto smere hrajú prím USA, no o svojských „ostrostrelcov“ aj vinou benevolentných zákonov, presadzovaných poľovníckou loby, nie je ani na Slovensku núdza.
Pravda, každý čudák, ktorý žije v našom susedstve, nemusí doma vlastniť arzenál na úrovni motostreleckej čaty. Ide len o vrchol ľadovca. Nebezpečnou zbraňou v nepravých rukách môže byť aj plynový sporák či škatuľka zápaliek. Nedávno sa to stalo na severnej Morave, ale aj na Slovensku registrujeme prípady, kde za také samovražedné útoky už niet koho súdiť. Pritom by stačilo tak málo – prevencia.
Na spoznanie „magora“ zväčša netreba absolvovať dve atestácie zo psychiatrie. No z ľahostajnosti, podceňovania situácie či z falošnej solidarity vyčíňanie takýchto pomätencov vyvoláva maximálne hundranie na chodbách bytovky. Na políciu či samosprávu sa tieto ponosy nedostanú.
Lenže častejšie sú prípady, keď ani po opakovaných sťažnostiach zodpovední primerane nezareagujú, odvolávajúc sa na Ústavu SR. Tá síce nemá slávnu Hlavu XXII z rovnomenného Hellerovho románu, ale obsahuje článok 21, podľa ktorého je obydlie nedotknuteľné a domová prehliadka prístupná iba na písomný príkaz sudcu.
K tretiemu odseku, ktorý pripúšťa zásah v súvislosti s ochranou života, zdravia a majetku osôb, či na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku, sa všetci stavajú akosi opatrne. Vykonávací zákon to zrejme vysvetľuje zoširoka. Stačí priemerný právnik, aby agilnejším policajtom či sociálnym pracovníkom skomplikoval profesijný rast.
A tak si málokto páli prsty pre iných. Pokiaľ zase v mene pomsty celému svetu, alebo z obyčajnej hlúposti nedôjde k ďalšiemu nešťastiu. Na ktorý článok ústavy vzhľadom na ľudské práva sa potom zodpovedné úrady odvolajú?