Ryby na strome
Počas schvaľovania novely antidiskriminačného zákona viacerí priatelia zdieľali na sociálnej sieti kreslený vtip.
V triede pred katedrou stoja rozličné zvieratká: opica, slon, tuleň, tučniak a akváriová rybka. Učiteľ im hovorí: „Aby boli podmienky spravodlivé, dostanete všetci rovnaké zadanie: vyšplhajte sa na strom!“
Hnať v mene spravodlivosti na strom tuleňa, psa či rybku je na smiech. Na smiech z toho, kto si myslí, že spravodlivosť je výšivka podľa rovnakého vzoru a jedno kritérium hodnotenia pre všetkých.
Keď pred rokmi Ústavný súd označil vyrovnávacie opatrenia tohto zákona za nespravodlivé, nik sa nesmial. Vyzeralo to síce ako zlý vtip, ale bola to tvrdá glosa o krajine, ktorá hovorí, že je kresťanská, no všetky posvätné formulky o blížnych a maličkých sa ťažko dostávajú mimo prahu domácností.
To, že v podaní a rozhodnutí Ústavného súdu nešlo o kultúrne zatmenie, je zjavné aj z výskumov hodnotových orientácií, podľa ktorých vzťah spoločnosti k slabším postupne chladne, najmä v mladších ročníkoch. Jazyk, ktorým politici hovoria o tých, čo sú najviac na okraji, sa takisto pritvrdzuje. Plánmi viac vyžadovať od najslabších a sprísniť im podmienky sa politici čoraz väčšmi ponášajú na učiteľa z vtipu o lezení na strom.
Naše kultúrne základy však celkom nezvetrali a ešte stále nás hryzie svedomie, keď máme odmietnuť pomoc slabším preto, že vyrovnávanie podmienok býva drahé. Najbezpečnejšou cestou, ako si uľaviť od tohto nepríjemného hryzenia, je nahádzať morálne bahno na tých, čo nepatria do ctihodnej kategórie daňový poplatník.
Úspešní politici vedia, že aj nedostatok práce sa dá zatieniť pochybnosťami o pracovnej morálke tých, čo sú bez roboty. A úspešných politikov máme viac, ako treba. Osočenia z lenivosti, príživníctva a čiernej práce sa na nezamestnaných hádžu zo všetkých politických strán už roky.
Dobré je občas prizvať rôznych rýchlo vytrénovaných mysliteľov, ktorí zamatovým hlasom kážu, že vyrovnávaním podmienok vydávame najslabších na cestu pasivity, záhaľky a skazy. Po rokoch opakovania týchto zaklínadiel sú na ústupe posledné zvyšky spolupatričnosti a súcitu.
Minulý týždeň sa antidiskriminačný zákon konečne priblížil normám, ktoré rešpektuje civilizovaný svet. Má táto zmena potenciu zlepšiť tvorbu verejnej politiky na Slovensku? Obávam sa, že nie.
Zmena v zákone nezalepí ústa tým, čo morálne necnosti bez rozpakov pripisujú celým skupinám. Neklepne po prstoch ani politickým či mediálnym mudrcom, ktorí sa nad obrazmi občanov tmavšej pleti križujú, že nie sú rasisti a že len žiadajú tvrdšie zakrútiť s neprispôsobivými.
V súčasnej klíme, keď je u nás pod nulou z hľadiska spolupatričnosti a zároveň to vrie zlobou voči najbiednejším, sa zmena bude ťažko drať na svet. Hoci úpravu tohto zákona dlho očakávalo niekoľko osvietencov, to, že sa dočkali, nespraví slovenskú spoločnosť prívetivejšou k jej znevýhodneným a neprivilegovaným.