Mamma mia!
A že vraj sa Európska únia vzďaľuje od ľudí! Talianskym voličom stačil jeden februárový utorok na to, aby sa po celom kontinente začali triasť politici, burzy aj spoločná mena.
Preč sú ubezpečenia, že to najhoršie už máme za sebou. To najhoršie nás vraj čaká, keď sa Taliani nedohodnú na novej vláde, keď sa dohodnú na takej, ktorá nevydrží viac ako pár mesiacov, alebo vtedy, keď to bude taká nová vláda, ktorá sa povezie na vlne populizmu. Je tu ešte štvrtá možnosť, podľa ktorej sa v Taliansku skonštituuje taká vládna koalícia, ktorá obrúsi hrany populistických predvolebných sľubov. Dá sa to však vôbec?
Silvio Berlusconi, pred voľbami odpisovaný ako outsider, sa vrátil vo veľkom štýle. Bývalý premiér musel pred rokom opustiť úrad, keď po ňom zostali doslova zruinované verejné financie. Nik by na neho nestavil ani päták. Lenže po roku škrtov a úsporných opatrení je všetko inak.
Technokratická stredopravá vláda Maria Montiho zbierala pochvaly v Európe za to, ako odvrátila hrozbu kolapsu. To však ešte nevypovedá o podmienkach, v akých sa medzitým ocitli obyvatelia Talianska: prehĺbenie recesie, pád priemyselnej výroby na úroveň spred dvoch desaťročí, zhoršená sociálna situácia domácností po celej krajine.
Je vlastne napodiv, že sa stredoľavému bloku Piera Luigiho Bersaniho, ktorý chce pokračovať v reformách, podarilo získať aspoň dolnú komoru parlamentu. To Montiho blok vo voľbách prepadol až natoľko, že dnes nemá šancu ani len teoreticky pomôcť Bersanimu nejakou spoločnou koalíciou získať väčšinu v Senáte. Tam už kraľuje Berlusconi, ktorý voličom sľuboval koniec úsporných opatrení, daňové škrty a dokonca spätné preplácanie rozdielu z už zaplatených daní. A aby mali európski politici ešte o jeden dôvod viac siahať dnes po aspiríne, až štvrtinu voličských hlasov zhltlo hnutie janovského komika Beppeho Grilla, ktorý sľubuje, že „zatočí s celou politickou scénou“, skoncuje s reformami a usporiada referendum o vystúpení Talianska z eurozóny…
Európsku úniu ešte stále tvoria ľudia, nie úrady: Taliansko sa zmieta v neistote a spolu s ním sa zmieta celá Európa. Je vôbec niečo, čím by mohla Európa spätne ovplyvniť dianie vo svojej „čižme“?
Jednostranná a celoplošná politika škrtov ekonomicky nefunguje. Recesia sa prehlbuje a obyvatelia členských štátov sa dostávajú do zlej finančnej situácie. Vtedy to už nefunguje ani politicky a výsledok talianskych volieb je ukážkou toho, čo sa môže stať. K slovu sa dostávajú krikľúni. Stačí, že ľuďom sľúbia okamžite skoncovať s politikou škrtov – rovnako nezmyselne celoplošne a jednostranne, ako bola tá politika nastolená. Čo bude potom, sa ich voliči, vystrašení bezprostrednou hrozbou schudobnenia, nepýtajú.
Talianske voľby sú odkazom pre Európu. Veľa príležitostí poučiť sa už nebude. Kedy sú voľby v Nemecku? Na jeseň? Mamma mia!