O daniach a hrdosti
Daňové úniky u nás za rok 2010 dosiahli len na DPH 2,3 miliardy eur. Za minulý rok sa odhadujú až na 2,6 miliardy. A to sú iba údaje týkajúce sa legálnej ekonomiky. Ak by sa podľa odhadov Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory mala zarátať aj čierna ekonomika, potom objem daňových únikov predstavuje 5 miliárd eur. To je, prosím pekne, päťka, za ktorou nasleduje deväť núl.
Ak hľadáte príčiny nefunkčného štátu, rozpadajúcich sa verejných sektorov, ale hoci aj našich ciest, pripomínajúcich tankodrómy či výbehy pre diviaky, potom môžete s hľadaním pokojne začať niekde tu.
Cena za zníženie deficitu verejných financií pod tri percentá hrubého domáceho produktu v tomto roku sa odhaduje na 1,2 miliardy eur. Keďže vláda pritom kladie o čosi väčší dôraz na zvýšenie príjmov štátu ako na znižovanie verejných výdavkov, významný podiel na konsolidácii majú mať práve dane. Presnejšie, odvedené dane.
Ak si to porovnáme so sumami daní, ktoré sa každoročne zdefraudujú, zistíme, že konsolidácia verejných financií mohla mať celkom iný priebeh i motív. Stopercentný výber daní nemajú nikde v Európe, lenže my sa pohybujeme presne na opačnom konci rebríčka. Pre to náš štát ustavičným šetrením, škrtaním a konsolidovaním ani nemodernizujeme, ani neozdravujeme. My z neho iba ďalej a ďalej osekávame v nádeji, že tak vykompenzujeme aspoň časť každoročnej miliardovej krádeže. Tak to robíme už dvadsať rokov prakticky bez ohľadu na to, kto nám vládne a k akému ekonomickému záväzku sme sa prihlásili. Alebo ste už azda počuli, že by aspoň raz za uplynulé dekády z Úradu vlády zaznelo: „Vážení občania, tento rok si môžete uvoľniť opasky.“?
Kdežeby. Namiesto toho do omrzenia počúvame, ktoré verejné výdavky treba zoškrtať, pretože tak je to správne a rozumné. A my poslušne pritakávame. Trmácajúc sa po šialených cestách, domáhajúc sa zle fungujúcich služieb, cestujúc desiatky kilometrov do najbližšej nemocnice, nadávajúc na zrušené vlakové spoje, dumáme o „malom a efektívnom štáte“.
Zrak nám prechádza pri pohľade na účty od mobilných operátorov, kábloviek, bánk, ktoré nás veselo zinkasujú za každú samozrejmosť. Ideme sa zjašiť za spotrebným tovarom, ktorý sa už dávno nevyrába tak, aby vydržal, ale tak, aby sa po pár rokoch rozpadol a aby sme sa mohli jašiť odznova.
Pritakávame, keď počujeme, ako sa u nás vraj zhoršuje podnikateľské prostredie vždy, keď niekto čo i len nahlas povie: „dane“. Nechávame sa vydierať tým, že ak to všetko nezaplatíme my spotrebitelia, zákazníci a daňovníci, kapitál sa zbalí a odíde preč. My tomu však nehovoríme „vydieranie“, ale „trhová nevyhnutnosť“. Dobre nám tak.
Vláda, ktorej by sa u nás podarilo naozaj výrazne zlepšiť výber daní, by pre vlastenectvo a pocity hrdosti obyvateľov Slovenska urobila možno stokrát viac ako všetci veľkohubí pseudonárodovci dohromady.