Môjho srdca šampión
V Jánskej doline boli parádne jarné prázdniny. Popri lyžovaní, plávaní a ohňovej šou nás oblažili aj divadelným predstavením. Prišli ho zahrať deti z miestnej špeciálnej školy a malým hotelovým hosťom sa páčilo. Mne zase to, že ani jedno dieťa sa nepýtalo, prečo je Karkulkina mamička na vozíčku, prečo má vlk tmavšiu pokožku a zožratá stará mama sa tak hlasno smeje.
Potešilo ma tiež, že som na webovej stránke školy našla fotky z lyžiarskeho výcviku. Radosť z toho, že sa deťom zo špeciálnej školy dožičí rovnaká zábava, a nielen starosť o tú našu, trvala ale krátko. Lyžujúce deti zo špeciálnej školy mi totiž pripomenuli Aliho. A to, že už nelyžuje.
Ali sa v skutočnosti nevolá Ali a mesto, v ktorom sme ho stretli, sa nevolá Krásne. Vymyslené mená však majú chrániť tých, ktorým sme sa výskumom zaplietli do života. Aj keď v prípade Aliho je takáto ochrana málo potrebná. Lebo to, čo zažil, je až na jeho športové výkony veľmi tuctové.
Aliho nacvičovanie hiphopu v centre voľného času by nemalo byť kľúčom. Centrá voľného času napriek rôznym úderom pôsobia v mnohých mestách a hádam aj inde, nielen v Krásnom, deti v núdzi vedia, že dvere tam majú otvorené a tak ako deti z detských domovov za krúžky nemusia platiť. Ostáva len veriť, že je to tak, pretože ministerstvo školstva takú informáciu nepožaduje a školské štatistiky preto mlčia o tom, koľko detí v núdzi navštevuje krúžky.
Nápoveďou by nemalo byť ani to, že Ali žil v detskom domove rodinného typu vo vilke, kam sa pred pár rokmi presídlili napriek protestom miestnych, ktorí si nepriali mať detský domov v susedstve. Takéto petície občanov nie sú predsa na Slovensku zriedkavé.
Zvláštne nie je ani to, že Aliho rodičia žili a že sa učil za maliara natierača na špeciálnom učilišti, aj keď na tomto rómskom mládencovi nebolo okrem slušných spôsobov nič špeciálne. Zvláštne nebolo ani to, že veľmi dôveroval svojmu majstrovi, ktorý ich vraj naučil natierať tak, že im ani kvapka farby nekvapne na dlážku a ktorý sa im dušoval, že o tom, či bude mať prácu, rozhodne jeho šikovnosť a nie farba pokožky.
To, čo bolo na Alim jedinečné a podľa čoho by sa dal vypátrať, sú jeho diplomy a medaily z lyžiarskych pretekov. Bola medzi nimi aj zlatá medaila z Olympiády pre postihnutú mládež kdesi v Amerike.
Keď sme sa o rok do Krásneho vrátili, Ali tam nebol. Čakal nás tuctový príbeh, ktorý porozprával jeho kamarát, ktorého prichýlili v domčeku bez elektriny dobrí ľudia, sami niekdajší domováci. Ali po vyučení získal na pár mesiacov prácu a s ňou aj ubytovňu. Po skúšobnej dobe ho aj s ďalšími domovákmi prepustili. Ubytovňu nemali ako platiť, a tak museli odísť. Ali sa teda vrátil do rodnej obce, kde je každý druhý bez práce, a do preplnenej rodičovskej chatrčky.
Tak povedzte, však na tomto príbehu nie je nič jedinečné? A kto by vôbec pátral po šampiónovi? Stratených talentov, ktoré mali tú smolu, že sa narodili do rómskej kože, je predsa u nás viac ako dosť.