Ohne v prérii
Bez práce je momentálne vyše 26 miliónov obyvateľov Európskej únie. Oživenie sa zatiaľ nekoná. Dôvera ľudí v projekt spoločnej Európy klesá.
To, čo sme nedávno videli v Taliansku, mohlo byť posledným varovaním pred naozaj veľkou búrkou. Čo sa ešte bude musieť stať, aby politickí lídri nahlas priznali, že prirýchle šetrenie vedie do pekiel?
Všetko to burácanie ohľadom daní – nielen u nás na Slovensku, ale aj v Bruseli – je v zásade správne. Daňové úniky sú v čase krízy, nezamestnanosti a sociálnych i politických turbulencií výsmechom do tváre ľudí, ktorí platia a chudobnejú. Práve tak sú výsmechom firmy, ktoré využívajú neprehľadnú húštinu predpisov na to, aby sa daniam vyhýbali „legálne“.
Lenže aj keby sa všetkým štátom začalo nejakým zázrakom dariť vyberať dane na 90 percent, nevyrieši to ešte problém jednej chybnej politickej doktríny. Vôbec nejde o to, že by Francúzi, ktorí teraz najviac tlačia na zmäkčenie termínov predpísaných rozpočtových reštrikcií, boli azda v nejakej výnimočnej situácii. Nie sú. Problémy s úpadkom, ktorý reštrikcia ešte zosilňuje (ak ho sama nevyvoláva), majú aj iné európske ekonomiky. Môže byť naozaj otázkou času, kedy sa do problémov opäť ponorí Nemecko. Problém je, že keď to tam praskne, môže už byť na nejaké prehodnocovanie politiky príliš neskoro.
Slovensko je v tomto ohľade malou Európou. Naša nezamestnanosť je tiež vysoká, náš rast sa prudko spomalil. Sú tu však isté nepríjemné rozdiely.
My nemáme rezervy, z ktorých by sa dalo šetriť rovnakým tempom ako dosiaľ. Jednorazové zvyšovanie príjmov opatreniami typu otvorenie druhého piliera nie je dlhodobým riešením. Úspory zo štátnej správy sú z hľadiska rozpočtových cieľov (0,5-percentný deficit verejných financií v roku 2015) zatiaľ zanedbateľné.
Vláda už nechce zvyšovať dane. Navyše potrebujeme čerpať eurofondy, čo však pre povinnú spoluúčasť tiež pôsobí proti úsporám. Inak povedané, i keď tohtoročný cieľ splníme, ďalšie roky sú otázne.
Čo v takejto situácii? Spoliehať sa na oživenie v Európe? To sa isto môžeme. Akurát sa to, vzhľadom na našu reálnu silu, veľmi nelíši od privolávania dažďa tancovaním okolo ohňa kdesi v prérii. Alebo sa máme donekonečna strašiť reakciou finančných trhov v prípade, že by sme sa k rozpočtovému cieľu nedostali v priebehu štyroch, no piatich rokov?
Nuž, niektorí analytici v západnej Európe už dnes varujú, že splácanie dlhov sa môže štátom čoskoro začať predražovať tak či tak – pre biedne výsledky, ktoré doterajšia politika priniesla. Ešte sa môžeme modliť za skoré voľby v Nemecku, ale to sme opäť pri tých ohňoch v prérii…
Najlepšie asi bude pridať sa k hlasu zdravého rozumu a žiadať revíziu ani nie tak cieľov – rozumné hospodárenie je žiaduce – ale politiky, ktorá k nim má viesť. Táto sa neosvedčila, ako to dnes vidno zďaleka nielen vo Francúzsku.