Ohlodané zvyšky
Ak by vás niekto podviedol o značnú sumu peňazí, čo by vás potešilo viac? Keby skončil na dlhé roky vo väzení alebo keby skončil vo väzení a vám by sa vrátila väčšia časť majetku? Ľahká otázka, však? A teraz druhá: čo myslíte, ktorá z tých dvoch možností je na Slovensku pravdepodobnejšia?
Prakticky na celom svete sa dnes vymeriavajú drakonické tresty za zločiny bielych golierov, od bežných podvodov, sprenevery až po daňové úniky. Nuž hej, svet sa krúti okolo peňazí a ak niekto dokáže obrať iných ľudí či štát o veľké sumy, považuje sa za rovnako nebezpečného, ako hocijaký „obyčajný“ násilník. A vonkoncom sa to netýka iba nášho západného sveta. Minulý mesiac napríklad najvyšší iránsky súd vyniesol tresty smrti pre štyroch vysokopostavených bankárov a biznismenov, zapletených do obrovskej sprenevery. Známe sú aj popravy za korupciu v Číne.
Prečo o tom hovoríme? Pretože je evidentné, že o zločinoch bielych golierov platí to isté, čo o akomkoľvek inom druhu zločinov. Páchali sa, páchajú a budú sa páchať bez ohľadu na to, či za ne niekomu hrozí amerických tristo rokov vo väzení, alebo čínska guľka do zátylku.
Jedno ich však od násilných zločinov odlišuje: vražda je neodčiniteľná, tú možno iba trestať. Podvod, korupcia, daňový únik či sprenevera sa odčiniť dajú – ak zákon zasiahne včas.
Môžeme sa tešiť z toho, koľko rokov väzenia dostal ten či onen mediálne známy podvodník (alebo sa pohoršovať, ak dostal málo). Podstatnejšie však je, koľko sa z nakradnutého majetku podarí zachrániť a vrátiť poškodeným (nebankovky), alebo štátu (daňoví podvodníci).
Je neuveriteľné, že u nás, kde sa podľa odhadov iba za minulý rok spreneverilo, nezdanilo či korupciou vyparilo vyše 583 miliónov eur, prakticky nie je možné preveriť, obstaviť a potenciálne aj nechať prepadnúť majetok pochádzajúci z týchto podvodov. Respektíve, nie je to možné ešte skôr, ako sa drvivá väčšina toho majetku rozplynie na iných kontách, vyparí sa do zahraničia, alebo prevedie na tretie, štvrté a piate osoby.
Neuveriteľné je, že u nás z Trestného poriadku vyhodili inštitút finančného vyšetrovania, ktorý presne hovoril, za akých podmienok môže polícia alebo prokuratúra začať v takýchto prípadoch konať. Do tretice je neuveriteľné to, že len teraz sa idú obnovovať príslušné „finančné“ odbory kriminálnej polície v šiestich krajoch, kde ich zrušilo predchádzajúce vedenie polície.
Je to smutné, ale je to tak: keď už máte násilníka v putách, z hľadiska jeho obetí často už nie je také podstatné, kedy presne sa dočká rozsudku. V prípade podvodníka to jedno nie je: jeho obete by sa ešte mohli dočkať satisfakcie. To by však nesmeli veci fungovať tak ako u nás. Kde sa o osude podozrivého majetku začne rozprávať až po tom, čo súd vyniesol právoplatný rozsudok, a kde všetci vieme, čo to znamená. Prinajlepšom to, že poškodeným sa vrátia ohlodané zvyšky.