Česko-slovenská idyla
Vzhľadom na viac ako 70-ročné spolužitie v spoločnom štáte, ako i značnú kultúrnu a jazykovú blízkosť, možno česko-slovenské vzťahy označiť za nadštandardné.
Nepoznačilo ich ani rozdelenie ČSFR, ktorému predchádzali politické spory, ani nasledujúca éra mečiarizmu, keď sa Slovensko dostalo do značnej izolácie. Aj keď spočiatku práve z tohto dôvodu existovali oprávnené obavy, že sa dostaneme na úplne inú trajektóriu, napokon sa nepotvrdili. Naopak, s pribúdajúcimi rokmi sa naše partnerstvo zlepšuje.
Virtuálne Československo stále žije, a to nielen prostredníctvom rôznych televíznych súťaží, ale aj vďaka intenzívnej spolupráci prakticky vo všetkých oblastiach života.
Aj preto mohol český prezident Miloš Zeman pri svojej prvej zahraničnej návšteve smerujúcej na Slovensko skonštatovať, že z jeho strany nejde len o zachovanie tradície.
Návšteva nového českého prezidenta prebehla v priam idylickej atmosfére. Výraznou mierou k tomu prispela súčasná politická konštelácia. Miloš Zeman sa v Bratislave stretol s ľuďmi rovnakej krvnej skupiny, takže nešlo len o formálne stretnutie, na ktorom sa postupuje iba čisto podľa diplomatického protokolu, ale išlo takpovediac o „schôdzku starých známych“, ktorí majú podobný náhľad na svet. Koniec koncov Zeman krátko po svojom zvolení označil Roberta Fica „za svojho dobrého priateľa“.
Ani predseda Smeru sa v minulosti nijako netajil svojím obdivom voči bývalému lídrovi ČSSD, ktorému sa v 90. rokoch podarilo vzkriesiť značku sociálnej demokracie a urobiť z nej rozhodujúcu silu na českej politickej scéne. Je verejným tajomstvom, že v čase, keď bol „dôchodcom na Vysočine“, ho Fico navštevoval na jeho chalupe, kde s ním konzultoval mnohé otázky.
Teraz sa garde obrátilo. Zeman, ktorý si vytýčil za cieľ zjednotenie českej ľavice, dáva všetkým za príklad úspešný „model Fico“. Vláda jednej strany je iste inšpiratívna a lákavá, ale takýto scenár v českých podmienkach momentálne nehrozí ani náhodou. Aj keď česká pravica dosiahla historické dno, na „ľavoboku“ niet jediného politika, ktorý by sa čo i len vzdialene podobal Ficovi.
Okrem toho českí komunisti sú etablovanou stranou, ktorá aj po vyše 20 rokoch dosahuje s prehľadom dvojciferné volebné výsledky. V ich záujme je skôr prelomenie blokády zo strany ČSSD než vzdanie sa vlastnej identity. Hra „hľadá sa český Fico“ pripomína skôr beh na dlhú trať a pre českého prezidenta zostane ešte dlho iba zbožným prianím.
Oveľa rýchlejšie riešenie si však vyžiada iná otázka, ktorá momentálne čerí pokojnú hladinu česko-slovenských vôd. Nápad urobiť z bývalej prvej dámy Livie Klausovej veľvyslankyňu v Bratislave nemožno považovať za práve najšťastnejší. Už len samotná predstava, že na českej ambasáde na Hviezdoslavovom námestí by mala sedieť manželka najväčšieho euroskeptika v EÚ, vyvoláva zmiešané pocity.
Navyše v porovnaní so všetkými doterajšími veľvyslancami pôsobiacimi u nás, ktorí boli kariérni diplomati, je jej jediná kvalifikácia na túto funkciu, že sa narodila na Slovensku. A to je trochu málo. Iste, nie je na škodu veci, ak sa veľvyslancami stávajú ľudia, ktorí majú blízky vzťah k danej krajine, ale toto skôr pripomína rozdávanie trafík.
Možno Zeman hodlá zaviesť novú tradíciu, že manželky exprezidentov (navyše so slovenskými koreňmi) dostanú „teplý flek“ na bratislavskej ambasáde za odmenu. A možno je to všetko len súčasť nejakej Zemanovej hry, ktorej cieľom je niečo úplne iné. V každom prípade táto hra nie je dôstojná prezidenta.