Prejedená budúcnosť
Bankoví klienti si mohli v poslednom čase všimnúť, že úročenie úspor prudko kleslo. Odôvodňuje sa to zavedením novej bankovej dane a celoeurópskym poklesom úrokov v eurách, v českej mene či dolároch.
Kto chce slušnejší úrok, musí riskovať a peniaze dať do akciových fondov alebo aspoň uložiť na termínovaný vklad v rubľoch, prípadne v eurách, no na Cypre! Posledné udalosti ukázali, že pri vkladoch do stotisíc eur sú aj na tomto ostrove peniaze ešte stále bezpečným prístavom…
Problém s hrdzavejúcimi trezormi či prievanom na účtoch sporiteľov slovenské banky nebudú mať ani po znížení úrokov. Tie solventnejšie majú možnosť požičiavať si za výhodných podmienok na medzibankovom trhu alebo priamo v Európskej centrálnej banke. V druhom prípade, samozrejme, len vtedy, ak majú prijateľné ručenie najmä v podobe štátnych dlhopisov. Nízke úroky súvisia s expanzívnejšou menovou politikou centrálnych bánk a so snahou oživiť spotrebiteľský dopyt po kúpe tovarov a objednaných službách. Odkladanie peňazí obyvateľstvom na horšie časy pre štát znamená nižší rast spotreby, menší výber DPH a zvyšovanie nezamestnanosti.
Nízke úroky v eurách však majú aj odvrátenú stránku, zvyšujú apetít politikov v periférii eurozóny na vytváranie vyšších deficitov verejných financií. Túžba zavďačiť sa voličom bola zrejmá v Grécku, ktoré v roku 2010 aj pri astronomickom raste zadlženia stále zostávalo pri šesťpercentnej DPH na potraviny. Presným opakom je Slovensko, kde sú potraviny zdanené rovnako ako luxusné tovary. Na konferenciách cudzinci zostávajú v nemom úžase, keď počujú, že chlieb u nás podlieha 20-percentnej DPH rovnako ako briliantový prsteň…
Nízke úroky pre sporiteľov sa podpíšu pod tzv. reálne znehodnotenie úspor v bankách, najmä pri dlhšom pôsobení skrytej inflácie. Tá je síce teraz nižšia ako to pred rokom, otázne však je, prečo sa do spotrebného koša pri jej výpočte všade vo svete zahrňuje množstvo tovarov, ktoré bežný obyvateľ málokedy potrebuje. U nás sa tam okrem elektroniky nachádza aj položka: spoločenská hra Človeče, nehnevaj sa, puzzle a gumené lopty.
Najlepšie to vystihol autor finančného bestselleru Michael Morris v knižke Čo nesmiete vedieť: „Spotrebný kôš obsahuje tovary, ktoré sa často nepoužívajú, a preto tam nemajú čo hľadať.“ Politici takto udržiavajú medzi obyvateľmi ilúziu, že o svoje peniaze odložené na budúcu spotrebu vďaka pripisovaným úrokom neprichádzajú. Inflácia pritom predstavuje rafinovanú formu dane, ktorú si ľudia vo väčšine prípadov vôbec neuvedomujú.
Nízke úročenie štátnych dlhopisov pomáha zadlženým krajinám, aby zvládali z daňových príjmov platiť aspoň úroky z nahonobených dlhov. Ak by dnes vyspelé krajiny EÚ mali platiť úroky, ktoré poznajú pamätníci spred dvadsiatich rokov, skončili by ako Grécko. Zachrániť by ich však už nemal kto.
Zníženie úrokov trebárs zo šesť na dve percentá znamená pre vlády, že si môžu dovoliť žiť rozšafnejšie na dlh. Podmienkou je, samozrejme, benevolentnosť EÚ pre rozpočtových hriešnikov, ktorým nik neklepne po prstoch ani vtedy, keď ich deficity štátnych rozpočtov značne prevyšujú kritériá stanovené v Maastrichte, ku ktorým sa pri zavedení eura zaviazali. Silné euro v zásade škodí ekonomikám periférie eurozóny, ktoré strácajú konkurencieschopnosť a ich exportéri nedokážu so svojimi cenami obstáť v náročnom liberalizovanom prostredí v podmienkach globalizácie. Negatívnou stranou mince je aj to, že tieto štáty sa čoraz viac trápia s vysokou nezamestnanosťou a s rastom dovozu. Na dno tak ťahajú nielen seba, ale i všetkých spolupútnikov v eurozóne.