Talianska ruleta s prezidentom
Výsledok talianskych prezidentských volieb zanechal vo väčšine politológov, ako aj samotných občanov zmiešané pocity.
Pre zahraničných pozorovateľov boli absolútne nepochopiteľné nielen pre spleť politických kalkulov, ale aj preto, že takmer do poslednej minúty hlasovania nebolo známe meno všeobecne prijateľného kandidáta. Pripomínalo to ruletu, padali mená, o niekoľko hodín sa menili, na ďalší deň sa vrátili k tým predchádzajúcim, aby nakoniec vyhral doterajší prezident Giorgio Napolitano.
Absurdné a nepochopiteľné. Napolitano sa už totiž lúčil s občanmi, prijímal posledné štátne návštevy a ďakoval za spoluprácu. Správa o tom, že je opäť v hre, ho zastihla doslova pri balení kufrov. Čo sa na Apeninskom polostrove stalo, aby sa ďalšieho funkčného obdobia ujal on, a nie napríklad expredseda Európskej komisie, bývalí premiéri Romano Prodi, Massimo D'Alemma a Giuliano Amato, niekdajší šéf senátu Franco Marini či uznávaný právnik Stefano Rodotá? Práve tieto mená totiž rezonovali v straníckych centrálach najčastejšie.
V boji o prezidentské kreslo sa nepodarilo uspieť žiadnemu občianskemu kandidátovi, bez podpory politických strán by nemal šancu. Prodi bol v predchádzajúcom volebnom období Berlusconiho rivalom, Amato zostal v mysliach viacerých poslancov spojený so škandalóznym expremiérom Bettinom Craxim ako jeho pokladník, Mariniho nepodporila časť Demokratickej strany ani „antipolitický“ Beppe Grillo z Hnutia piatich hviezd, trvajúc na Rodotovi. Naposledy menovaný síce tiež pôsobil v politike, pre Grilla bol však synonymom novosti a hrubej čiary za generáciou súčasných politikov.
Je jasné, že sa v takej situácii dohoda hľadala ťažko. Pravičiar Silvio Berlusconi, obvinený z viacerých politických, ekonomických a sexuálnych káuz, potreboval na najvyššom ústavnom poste svojho človeka, dohodol sa teda s vodcom ľavičiarov Pierom Luigim Bersanim. Takto vylúčili z hry Grillovho kandidáta. Ukázali mu, že dohodnúť sa vedia aj bez neho a že ani v nekonečných rokovaniach o zostavení vlády nemusí hrať dominantnú úlohu.
Na druhej strane to môžu voliči obom zoskupeniam – ľavici i pravici – zrátať. Dokázali totiž, že ak ide o ich záujmy, dokážu si sadnúť za jeden stôl a byť partnermi, v iných otázkach sú však nezmieriteľnými nepriateľmi.
Voľba hlavy štátu ukázala aj ďalší fakt: nezhody v súčasnej ľavici, najmä medzi súčasným lídrom Demokratickej strany Bersanim a mladým primátorom Florencie Matteom Renzim. Programové a osobné rozpory sa medzi nimi začali, keď Renziho v primárkach porazil Bersani a snažil sa ho v strane umlčať. Charizmatický Renzi, ktorý má za sebou silnú voličskú základňu mladých sociálnych demokratov, zasa na oplátku v prezidentských voľbách povedal jednoznačné nie Bersanimu kandidátovi Marinimu a priklonil sa k Napolitanovi. Tým poriadne zamiešal karty aj v samotnej strane.
Súčasný prezident bol po vôli aj Berlusconimu. Možno sa to na prvý pohľad zdá paradoxné, keďže Napolitano sa nikdy netajil svojou ľavicovou minulosťou, do hry však vstúpili aj iné aspekty. Napolitano sa v uplynulých siedmich rokoch prejavil ako nadstranícky a umiernený prezident, preložené do normálnej reči – počas Berlusconiho vlády sa usiloval upokojovať výbušnú politickú situáciu a dokázal privrieť oči nad jeho excesmi doma i v zahraničí.
Napolitano má však aj mínusy, o ktorých sa hovorí menej. Zistilo sa, že boli zničené nahrávky kompromitujúcich telefonických rozhovorov medzi ním a exministrom Nicolom Mancinim o vyšetrovaniach mafiánskych zločinov v 90. rokoch. Nešlo síce o jeho osobný príkaz, prinajmenšom to však naňho vrhá tieň podozrenia.
Problémový je aj jeho vek, ak vydrží vo funkcii celých sedem rokov, z Kvirinálskeho paláca odíde ako 95-ročný. Objavujú sa dokonca aj dohady, či to zdravotne vydrží. No nie je vylúčené, že jeho zvolenie môže byť prechodný jav a len čo sa politická situácia upokojí, rezignuje a uvoľní priestor inému. Nie nadarmo známy politický komentátor Marco Travaglio ironicky glosoval voľbu prezidenta ako „funeral party“.
Od Napolitana sa očakáva, že vstúpi do komplikovaných rokovaní o zostavení vlády. Dohodu stále blokuje najmä Hnutie piatich hviezd. Voľby prezidenta pre týchto parlamentných nováčikov môžu byť aj výstrahou. Ak sa totiž ľavica a pravica dohodnú na rozdelení vládnych postov, Grilla vyšachujú z hry. Napolitano to nebude mať ľahké, pre stabilitu krajiny je však dôležité, že jeden z nosných ústavných postov bol vôbec obsadený.