Domy na odstrel
Domy kultúry kedysi boli pýchou každého mesta, väčšej obce, aj mnohé fabriky prevádzkovali svoje vlastné. Považovalo sa to za vec prestíže, no neboli iba na parádu. Vládol v nich od poobedia do neskorého večera čulý ruch. Dnes sú to pre mnohé samosprávy i nástupnícke firmy tridsaťročné barabizne. Akurát, že musia platiť za ich údržbu.
Vraj pri šetriacom režime niet peňazí nazvyš a keď škrtať, tak v prvom rade v kultúre. Bez nej sa predsa dá vyžiť. Navyše súčasnosť ponúka mládeži širšie možnosti trávenia voľného času. Kiná sme síce pozatvárali, no koľko nových barov a herní sa všade otvorilo…
Na Slovensku ľudia ani mestá nikdy nemali nadmieru peňazí, no vždy čosi na kultúrne aktivity naškrabali, v 19. storočí sa na ne zbierali po groši, neskôr svojpomocne či v akciách „Z“ s podporou štátu budovali kultúrne stánky. Nechceli, aby ich deti sedeli po škole iba doma a v staršom veku v krčme pri pive. Aj dospelí sa radšej zabavili v krajšom prostredí, mali chuť priviesť trocha „veľkej kultúry“ vo forme divadelných predstavení, koncertov či výstav do svojej obce, mestskej štvrte.
Dnes, paradoxne, ani nie tak na dedinách ako v mestách, akoby táto ambícia vymrela. Namiesto toho, aby sa dali s miestnymi organizáciami dokopy, núkajú kultúrne strediská za smiešnu sumu do prenájmu i pochybným spoločnostiam. Veď v Bratislave kedysi vzorové PKO už odsúdili na odstrel. Tak čo od ostatných chceme?