O čiernom Petrovi
Keby bola horlivosť šéfky Ústavného súdu jediným kazom toho, ako naše reprezentácie riešia kauzu Generálnej prokuratúry, mohli by sme si ešte gratulovať.
Skutočnosť je taká, že z tejto kauzy vedie von jediná cesta: cesta nazad, na začiatok. To je však presne tá cesta, ktorú dnes nie je nikto ochotný podstúpiť.
Ivetta Macejková zlyhala, keď „predbežne odovzdala“ spis sťažnosti Jozefa Čentéša sudcovi Petrovi Brňákovi, pretože je vraj pravdepodobné, že po nadobudnutí účinnosti príslušnej novely zákona bude spis opätovne pridelený pôvodnému senátu. Na základe svojej úvahy o tom, čo je „pravdepodobné“, sa totiž rozhodla konať podľa zákona, ktorý ešte nebol ani len podpísaný hlavou štátu. Fakt, že Brňák spis odmietol, a teda technicky sa „nič nestalo“, na povahe toho zlyhania nič nemení.
Podľa rovnakej logiky ak by bol na čele Ústavného súdu niekto iný, mohol by sa „predbežne“ tiež riadiť svojou úvahou: napríklad takou, podľa ktorej prezident zákon pravdepodobne nepodpíše, alebo ak ho podpíše, ten zákon bude aj tak neskôr pravdepodobne vyhlásený za neústavný.
Človek naozaj nepotrebuje mať doktorát z práva na to, aby vedel, že štát, v ktorom by sudcovia nerozhodovali iba podľa platných zákonov, ale aj podľa takých, o ktorých si myslia, že sa v budúcnosti stanú platnými, by stál za starú bačkoru.
Smer, podľa ktorého by sa mal že šéf prokurátorov vyberať z kandidátov ponúknutých samotnými prokurátormi, svoju prevahu v parlamente využil akurát na novelu zákona, ktorá sama vyvoláva kontroverziu. Opozícia, ktorá dnes obradne zalamuje rukami nad spolitizovaním témy generálneho prokurátora, z nej od začiatku urobila politickú tému par excellence, keď ju vyhlásila dokonca za otázku prežitia svojej politickej koalície.
Ústavný súd nekoná promptne vtedy, keď má vysloviť svoj názor, zato jeho predsedníčka sa ponáhľa konať podľa „pravdepodobných“ názorov iných. Sudcovia Ústavného súdu sa snažia v prvom rade chrániť svoju vlastnú kožu. Nikto nechce čierneho Petra, bez ohľadu na to, ako k celej katastrofe prispel aj sám. Však, pán prezident? A na prokuratúre sa vraj zatiaľ dejú čudesné veci. Nie div. Keď každý zo zúčastnených už kope výlučne sám za seba, prečo by to nemalo platiť práve tam?
Boj o generálneho prokurátora nie je „bojom o charakter štátu“. Keď už, táto kauza je smutnou, ale výstižnou ilustráciou toho, aký „charakter“ náš štát vlastne má. Veru, ak by sme mali náš štát stotožňovať s jeho reprezentáciami, ešte aj tá stará bačkora by vyzerala príliš honosne.
Stať sa to za morom, niekto by na túto tému isto natočil napínavý triler. Múdrejší by z neho nebol nik, no aspoň by sa masy v kinách pobavili. U nás to vyzerá skôr na Dva dni v Chujave. Či skôr pár rokov – koľko presne, to sa ešte len uvidí. Ten názov nech nás nemýli. Ona to v skutočnosti žiadna veľká komédia nie je.
Niekto toho čierneho Petra nakoniec zobrať musí. Inak by bolo naozaj asi jednoduchšie Generálnu prokuratúru zrušiť a nahradiť niečím iným, napríklad štátnym zastupiteľstvom.