Bludný kruh chudoby
Málokto pozná februárové odporúčanie Európskej komisie č. 112 Investovať do detí: východisko z bludného kruhu znevýhodnenia.
Odporúčanie chce usmerniť čerpanie eurofondov v prospech výdavkov, ktoré sa neprejavia v konkrétnom volebnom období a nezvýšia popularitu tých, čo sú pri moci.
Dokument žiada integrovaný prístup k riešeniu chudoby detí tak, aby vyrovnávanie šancí nezostalo iba bezobsažnou frázou. Hovorí o dostupnej predškolskej výchove, kompenzácii nevýhod, prístupe k službám všetkého druhu vrátane kvalitného bývania pre rodiny s deťmi a ich ochrany pred vysťahovaním. Sú to dôležité výzvy, no predsa sú ujarmené ekonomickým jazykom a žonglujú výrazmi podmieňovanie a efektívnosť. Podľa predstaviteľov Riaditeľstva pre zamestnanosť bez formulovania v ekonomickom jazyku by dokument nebol priechodný.
Záujem znižovať chudobu nie je silný, a tak k členským štátom treba hovoriť známym jazykom a presviedčať ich o výhodnosti investovania. Napríklad dokazovať, že investovanie do predškolskej výchovy ušetrí budúce výdavky.
Komisia odporúča, oznamuje, apeluje. V oblasti sociálnej ochrany nemôže viac. Ani na čistých prijímateľov nemôže štekať, že sa k občanom nesprávajú dosť sociálne. Tu sa pohybuje ako v koši s vajcami, pretože sociálna oblasť je v kompetencii členských štátov. U nás je centrálna vláda voči samosprávam vo viacerých otázkach tak trochu v pozícii komisie. V otázke bývania či predškolskej výchovy určite. Napríklad vysťahovanie rodín z nájomných bytov či búranie get je v rukách samosprávy a centrálna vláda im do toho nechce hovoriť, tak ako komisia do toho nechce hovoriť národnej vláde.
Nevôľa k výdavkom a ich chápanie ako bremena sa netýka len hláv štátov. V dôsledku všadeprítomnej účtovníckej rétoriky je verejnosť v mnohých krajinách presvedčená, že dobré spravovanie verejných vecí sú malé dane a malé verejné výdavky. Nedá sa očakávať, že verejná mienka, ktorá chápe chudobných predovšetkým ako zaťažujúcu rozpočtovú položku, bude tlačiť na národné vlády, aby sa stali sociálnymi investormi do detí chudobných rodičov.
Očakáva sa, že júnová Rada prijme významné stanovisko k posilňovaniu sociálnej dimenzie Európy. Diskusie o sociálno-investičnom obrate na národnej pôde zrejme neprebehnú. Na Slovensku by to bolo riskantné. Dá sa predpokladať, že väčšina verejnosti si neželá investovať dane do lepšej starostlivosti o „cudzie deti“ a do prelamovania bludného kruhu chudoby. Mnohým miestnym komunitám zjavne stačí, ak sa okolo toho kruhu postaví pevný múr.
Mesiac je na podobnú diskusiu primálo. Za štyri týždne by sme sotva opustili jazyk okamžitých nákladov a výnosov, ktorý sme sa naučili chápať ako najpresnejšie videnie vecí. V takejto situácii môžeme rýchlo prísť k záveru, že investície do najchudobnejších sa „nevyplatia“ a že z detí, ktoré nemajú doma ani vlastnú stoličku, nikdy nebudú programátori či podobne prospešní daňovníci. Investovanie do bývania tých najchudobnejších verejná mienka určite zamietne. S razanciou úmernou chladu, s akým prijímame správy o vysťahovaní neplatičov (naposledy v Partizánskom a Trnave) bez toho, aby sme pokladali za potrebné spýtať sa, čo bude s deťmi, ktoré ostali na ulici.