Búrka v pohári
Rozdiel medzi výrazom „ohlási“ a „je povinný ohlásiť“ je na prvý pohľad taký zanedbateľný, že nestojí ani za reč. Napriek tomu, tento nepatrný rozdiel vo formulácii vyvolal na Slovensku nesmierne vášnivú polemiku.
Aj keď koncepcia tzv. opatrovateľského štátu je sociálnym demokratom blízka, zdá sa, že minister vnútra to so starostlivosťou o občanov, ktorí sú viac ako 90 dní v zahraničí, trochu prehnal. Aký osoh má človek z toho, že svoj pobyt v zahraničí ohlási nejakému úradníkovi? Argument, že týmto spôsobom sa má zabrániť tomu, aby ľudia nepoberali doma sociálne dávky, pričom v skutočnosti pracujú v zahraničí, je chabý, lebo keby štátu išlo skutočne o zamedzenie podvodom, tak by už dávno našiel iný mechanizmus, ktorým by dokázal týchto jedincov skontrolovať. Na to nie je nutné prijímať plošne zákon.
Na celej veci je zaujímavý ešte jeden aspekt: Aj keď táto povinnosť existovala aj doteraz, no v podstate sa nikdy neuplatňovala, je príznačné, že ak si vláda mala zvoliť medzi zrušením alebo sprísnením tohto zákona, tak si zvolila druhú možnosť.
Áno, aj v susednom Rakúsku alebo Nemecku existuje povinnosť nahlasovať svoj dlhodobý pobyt a bez potvrdenia z úradu si tam človek neotvorí ani len účet v banke. Ale nahlasovať svoju neprítomnosť? Prečo ľuďom komplikovať život ďalšou zbytočnou byrokraciou?
Minister vnútra si napokon uvedomil, že prestrelil a za nenahlásenie pobytu mimo územia Slovenska nebude nikoho pokutovať. Lenže na čo sa vôbec novelizoval zákon, ktorý sa nebude vykonávať?