Nižšie poschodia
Aj keď sa väčšina spoluobčanov v oblasti školstva v súlade s ministerstvom venuje vyšším aspektom problematiky, ku ktorým patrí už takmer súťaž o to, ako čo najviac zhovädiť slovenských docentov a profesorov, predsa len viaceré postupy v tomto rezorte verejnosti takpovediac unikajú. Zorientujú sa v ňom pomerne presne, ak zohľadnia dva najdôležitejšie zorné uhly: načovizmus a sedliakizmus.
Prvý je základným náhľadom, ktorý prestupuje celú oblasť školstva. Východiskom je otázka, ktorá v sebe implicitne obsahuje odpoveď: „Načo?“ Dajú sa s ňou zvládnuť všetky témy. Napríklad: „Načo by mal žiak poznať básnikov? A ešte k tomu slovenských, ktorí vo svete nič neznamenajú?“ – Na nič!
„Načo by mal vedieť niečo z biológie, chémie, fyziky? Čo si nevie chleba kúpiť?“ – Na nič! „Načo sú nám docenti a profesori?“ – Na nič!
Druhým aspektom je „sedliakizmus“, teda potreba vyjadrovať sa o veciach, o ktorých nie je ani nejasné tušenie a hneď ich porovnať so svokriným názorom. Napríklad: „Vo svete už skoro nijakí profesori nie sú!“ Oba náhľady sa dajú následne zviazať do úhľadných zdôvodnení: „Murárov nám dnes treba! Nie týchto ploštíc napitých krvou ľudu!“
Nesmierne zaujímavý z tohto hľadiska bol pre mňa názor doktorandky Stredoeurópskej univerzity v Budapešti Renáty Králikovej uverejnený v dennej tlači:
„Inými slovami, ak by k nám dnes prišiel držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz, tak podľa našej legislatívy by musel absolvovať peripetiu administratívnych úkonov predtým, než by získal rovnaké práva ako slovenský profesor ekonómie. A zároveň len čo slovenský profesor či docent opustia hranice nášho štátu, tak ich titul je vo vyspelom svete nepoužiteľný.“
Každý si môže na základe dostupných údajov všimnúť, že autorka nikde vo svete nebola „ako profesorka“, pretože ňou nie je. Zatiaľ je iba študentkou. Každého, kto príde na zahraničnú inštitúciu, čaká celý rad administratívnych úkonov. Aj keď ich väčšinu (teda okrem pár podpisov) nenápadne vopred „vybaví“ hostiteľská strana.
Nikdy som nemal pocit, že by titul za hranicami neplatil. Ale nijaký, tobôž ani slovenský profesor, nemá na jeho základe nič zadarmo. Musí, tak ako doma, splniť svoje poslanie. Lebo keby sa chcel silou-mocou domôcť nejakých privilégií, napríklad za peniaze čistiť verejné záchody, aby sa pomyselne aspoň načas dostal k slušnejšiemu príjmu a aby hrabaním sa v najšpinavšej špine trochu potešil svojich spravodlivých rodákov, nebolo by mu to umožnené pre jeho „prekvalifikovanosť“, teda privysokú kvalifikáciu na takýto „obyčajný“ post.
Autorka je síce na najnižšom stupienku akademickej stupnice, no nedodržuje ani zásady Univerzity v austrálskom buši sformulované humoristami v slávnom Lietajúcom cirkuse Monty Pythona: „Hovor s domorodcami slušne, keď sa na teba niekto pozerá!“
Nuž na slovenskom ministerstve školstva, na ktoré sa autorka v článku odvoláva, má dnes pevnú oporu akýkoľvek názor. Ak nie je rozumný.