Zberný kôš
Patetické slová o potrebe zjednocovania podfarbené westernovou hudbou z filmu Sedem statočných, ktoré zazneli pod starobylým Devínom, nenechávajú nikoho na pochybách, že slovenskí politici dokážu stále prekvapiť – minimálne schopnosťou zmiešať dve nesúrodé veci a vyrobiť pateticko-nacionalistický kokteil, o ktorom si myslia, že by mohol voličom chutiť.
To, že sa spájajú na prvý pohľad dve ideologicky rozdielne skupiny, môže naznačovať len jedno: Lipšic nikdy nebol žiadny presvedčený kresťanský demokrat (napokon začínal v Občiansko-demokratickej mládeži) a „dohodári“ zasa neboli až takými kovanými liberálmi. Napokon, mnohé o budúcom smerovaní Liberálnej dohody naznačil Jozef Kollár, ktorý len čo sa rozkmotril so Sulíkom, hovoril o dvoch skupinách liberálov v rámci SaS – jednej, ktorá sa zaoberala ľudsko-právnou agendou, a druhej ekonomickej (pričom seba zaradil do tej druhej).
Lipšicovi s Kollárom však vôbec nedošlo, že systém zberného koša nemôže fungovať. Nová pravica so starým obsahom len ťažko dokáže osloviť také množstvo ľudí, aby „tvrdili muziku“ na pravoboku. A Lipšic, ktorý sa v politike pohybuje 15 rokov, azda nechce nikomu nahovoriť, že on je politický nováčik…
Pred všetkými tými, čo si veľa sľubujú od zrodu silnej pravicovej strany, by sme sa preto mali mať na pozore, aby nevytvorili monštrum – stačí sa pozrieť do susedného Maďarska, kde Orbán dokonale vyčistil celý priestor od stredu napravo. Takúto silnú pravicu nielenže nepotrebujeme, ale bola by priam prekliatím Slovenska.