Krajina mnohých máp
Počet obyvateľov Slovenska tvorí asi stotinu všetkých obyvateľov Európskej únie. Týmto faktom je daná optika, akou by sme mohli nazerať na diskusiu o verejnej správe u nás. Inými slovami, žijeme v štáte, ktorý ako celok vydá za jeden európsky región. Aj bez pridaných všemožných krajských či okresných medzičlánkov.
Znamená to však, že čím menej tých medzičlánkov bude, tým lepšie sa bude spravovať naše územie a tým viac bude verejná správa obyvateľom Slovenska na prospech? Ak by to bolo tak, potom by sme sa vôbec nemuseli zdržiavať s úvahami o tom, aký počet krajov by bol u nás ideálny. Stačilo by ich jednoducho zrušiť en bloc.
Je zrejmé, že také jednoduché to nie je. Asi každý napríklad chápe, prečo je správne, aby mala každá samostatná obec vlastnú samosprávu a vlastný rozpočet. Je to tak preto, lebo každá samostatná obec má svoj vlastný okruh problémov, ktoré musí riešiť, a svoje vlastné priority určujúce poradie, v akom ich chce riešiť.
Sú však problémy, ktoré presahujú hranice obce a obecného rozpočtu. Napríklad cestná sieť alebo otázky zamestnanosti. A sú tu ešte regionálne rozdiely. Rozdiel v živote obyvateľov Bratislavského kraja a povedzme Prešovského, vyjadrený ekonomickými ukazovateľmi, je možno porovnateľný s rozdielmi medzi talianskym bohatým severom a chudobným juhom. No dobre, koľko teda má byť na Slovensku krajov? Momentálne sa zdá isté iba to, že argument, že s vyššími územnými celkami sa ľudia „nezžili“, by mal byť v poradí dôležitosti medzi poslednými, ak nie celkom posledný.
Podobne sa v ponovembrovej ére argumentovalo napríklad v prospech návratu historických žúp. Problém je len v tom, že vtedy z väzieb, ktoré v rámci historických žúp v minulosti fungovali, nestál už ani kameň na kameni. Dávno ich popretŕhali nové demografické skutočnosti a nové ekonomické väzby v rámci celého Slovenska. Bratislava, ktorá niekedy v polovici minulého storočia začala ako magnet priťahovať ekonomicky činnú populáciu z iných regiónov, je najmarkantnejším, ale nie jediným príkladom.
Napokon sa po roku 1989 u nás historické župy ani celkom neobnovili, ani celkom nezatratili. A tak v rôznych fázach vznikali rôzne hybridy. Nejde pritom iba o východ a ohrdnutý Spiš. Niektoré regióny boli napríklad do mapy zakreslené s neskrývaným úmyslom „rozriediť“ maďarskú menšinu na juhu s väčšinovo slovenským obyvateľstvom (čoho dôsledkom sú dodnes regionálne „etnické“ koalície v rámci Nitry).
Ak by malo ísť o „zžitie sa“, návrat k trom krajom by bol možno podobnou ilúziou. Na Slovensku dnes dospieva celá generácia, ktorá tri kraje nikdy nezažila.
Lenže o takéto kritérium naozaj nejde. Ľudia sa nepotrebujú s úradným členením štátu extra „zžívať“. Väčšmi potrebujú, aby im to úradné členenie uľahčovalo život. Naozaj ide o kompetencie a peniaze. Ak by sa diskusia o územnom členení Slovenska odvíjala od takýchto kritérií, mala by azda zmysel. Uvidíme po regionálnych voľbách.