Strata súdnosti
Ak sa už chceme o kauze generálneho prokurátora baviť v termínoch parlamentnej demokracie, potom povedzme, že táto kauza je vizitkou našich demokratických inštitúcií.
V prvom rade Národnej rady. Dobroslava Trnku za kandidáta koncom roka 2003 navrhol Ivan Šimko, ktorý mal vtedy za sebou akurát čerstvú roztržku s Mikulášom Dzurindom a odvolanie z postu ministra obrany. Je vhodné spomenúť to, pretože to znamená, že širokospektrálnosť zvolenia Trnku bola pozoruhodná hneď z dvoch dôvodov. Jednak preto, lebo dostal aj hlasy opozície, hoci minimálne HZDS vtedy malo v hre tiež svojho kandidáta. Ale aj preto, lebo dostal hlasy z vládneho tábora, hoci minimálne pre Dzurindovu SDKÚ bol jeho navrhovateľ už vtedy renegátom (o mesiac nato Šimko zakladal Slobodné fórum).
Nech už bol parlament za druhej Dzurindovej vlády aký bol, aspoň z funkcie generálneho prokurátora nespravil hysterickú drámu, v ktorej je celá spoločnosť braná za svedka a arbitra vo veciach, o ktorých nemá ani nemôže mať dostatok informácií. Čo je zaujímavé, s výnimkou Pavla Freša a zopár ďalších tam vtedy sedeli všetci hlavní aktéri dnešnej hystérie. Vo vláde či v parlamente sedeli aj vtedy, keď sa Trnkovo funkčné obdobie končilo a oni začali hľadať jeho nástupcu. Ten rozdiel sa však nedá prehliadnuť.
Nefunkčnosť vládnej koalície Ivety Radičovej sa roku 2010 preliala do nefunkčnosti jej parlamentnej väčšiny, pričom práve voľba šéfa prokurátorov bola spúšťačom. Výsledkom je (takmer) nefunkčnosť Generálnej prokuratúry, ktorá dva roky nemá formálneho šéfa, a nekončiaca sa hystéria, ktorá má zakryť programovú a personálnu chudobu – opäť tých istých strán, dnes už v opozícii.
Pravdaže, k takémuto výsledku svojím dielom prispeli aj iné inštitúcie, menovite Ústavný súd a hlava štátu. Lenže to, čo nefunkčnosť stredopravých a pravicových strán spôsobila v Národnej rade, zostáva naďalej v platnosti.
Zopakujme, že keď sa Smer teraz púšťa do novej voľby generálneho prokurátora, berie na seba plnú politickú zodpovednosť. Možno sa uberá míľovými krokmi do nejakého ďalšieho problému. Lenže to ešte neznižuje zodpovednosť, ktorú po celý čas majú tí, čo dnes rečnia o „čiernych dňoch demokracie“. Č dnes ako Ján Figeľ vyzývajú „čestných prokurátorov“, aby bojkotovali voľbu do tejto ústavnej funkcie.
To všetko iba preto, lebo roku 2010 neboli schopní dohodnúť sa ani sami medzi sebou (čo im, mimochodom, vydržalo dodnes). Iba preto, lebo do priestoru medzi vládou a opozíciou vtedy namiesto diskusie vpustili temné skazky o zločinoch, mafiách a kriminálnikoch, s ktorými predsa „slušný človek“ nebude o ničom diskutovať. A keď ich samotných tie skazky potom dobehli a pomleli v podobe Gorily, tvárili sa prekvapene a urazene.
Keď politici strácajú témy, ktorými by oslovovali väčšinu spoločnosti, často začínajú strácať aj súdnosť. Ako vidno, absolútna strata tém vedie potom k absolútnej strate súdnosti.