Paralelné svety
Áno, súčasťou škandálu, ktorý stál kreslo českého premiéra Petra Nečasa, je aj pikantná záležitosť okolo šéfky jeho kancelárie.
Náhodná zhoda priezvisk u nás na Slovensku vyvolala aj vlnu vtipkovania na účet inej šéfky kancelárie iného premiéra. Konkrétne nášho niekdajšieho „otca vlasti“. Vtipkovať je zdravé, len by nás to nemalo odvádzať od podstaty.
Čo je nebezpečnejšie? Že šéfka kancelárie českého premiéra chce, aby vojenskí tajní špehovali jeho manželku? Alebo to, že tí vojenskí tajní – pritom, ako sa ukazuje, žiadne vystrašené uchá, ale priamo generalita – poslušne zrazia opätky a vykročia mimo zákona?
Ak by malo byť väčším problémom to prvé, potom by bola pomoc ľahká. Odchodom Jany Nagyovej z úradu by zmizol aj problém. Nebuďme však naivní. Skutočným ohrozením demokracie je predsa to, keď tajné služby robia nadprácu pre politické figúrky. Rovnako je to aj s Nagyovej angažmán v kauze podplácania rebelujúcich poslancov ODS. Pre koho to asi tak mala robiť? Pre svoj osobný plezír?
Ak už chceme nejaké česko-slovenské paralely, potom Nečasovu vládu porovnávajme s vládou Ivety Radičovej.
V oboch prípadoch sa pravica dostala k moci vo chvíli svojho vnútorného rozpadu a preskupovania síl. V oboch prípadoch formálne hrali prvé husle „historicky zaslúžilé“ strany: v Česku ODS, u nás SDKÚ. Lenže, opäť v oboch prípadoch, tieto strany boli už vo chvíli, keď obsadzovali vládne funkcie vrátane tej najvyššej, ďaleko za svojím zenitom. Obe vlády mali v niektorých ohľadoch najpravicovejší program v doterajšej histórii našich štátov. Tak ako pre našu SaS bol aj Ivan Mikloš div nie socialistom, v porovnaní s českou TOP 09 bol ľavičiarom ešte aj Václav Klaus. Našu aj českú pravicu už očividne omrzela európska integrácia, čo v čase svojich vlád dávali aj patrične najavo.
Dali by sa ešte spomenúť iné podobnosti: napríklad presuny poslancov a klubov v rámci vládnej koalície, permanentná hrozba pádu vlády… Nezabudnime však na jednu. S blížiacim sa koncom týchto vlád dostali voliči u nás aj u nich ešte jednu, záverečnú možnosť nahliadnuť „do kuchyne“ údajne morálnej, transparentnej, kompetentnej a rozpočtovo zodpovednej pravice. U nás to bola Gorila, u nich je okno do politickej reality otvorené práve teraz.
Implózia našej pravice „v priamom prenose“ počas Radičovej vlády ešte nijako nevypovedala o tom, či je Smer kompetentnejší, alebo morálnejší. Mnohým, aj pravicovým, voličom však poskytla vítanú zámienku umyť si nad jej osudom ruky: Smer poslali do vlády takmer s výdychom uľahčenia.
Zdá sa, že v Česku to bude podobné. ČSSD sa zrejme dostane k moci, aj keby odteraz až do volieb už nespravila ani jediné vyhlásenie. Čo bude ďalej s českou pravicou, to sa ešte len uvidí. Buď sa pokúsi dešifrovať lekciu z Nečasovej vlády, alebo bude pokračovať v česko-slovenskej paralele a zostane rovnako nepoučiteľnou, ako pravica u nás.