Homo sapiens
O obetiach slepého násilia, akým sa vyznačujú teroristické útoky, sa zvykne hovoriť, že boli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Keby to neboli práve oni, bol by to niekto iný. Rovnako nevinný.
Tento povzdych, hoci formálne je v poriadku, má len jeden nedostatok. Akoby sme ním chceli pritakať obyčajnej ohavnosti, ktorá sa maskuje za nejaký neosobný „osud“.
Na svete akosi ubúda tých správnych časov a správnych miest, kde si človek, ktorý nikomu neubližuje, môže byť viac-menej istý, že ani jemu nebude ublížené. Pomaly, ale isto sa celá planéta mení na jedno veľké nesprávne miesto. Na takom mieste, prirodzene, ani nemôže plynúť iný ako len nesprávny čas.
Ohavné nie sú hory s ich nebezpečenstvami, ktoré si občas vyžiadajú obete (napokon, Nanga Parbat má preto prezývku „vražedná hora“). Ohavné nie sú ani zemetrasenia, výbuchy sopiek či hurikány. Strašné, to áno. Ohavnosť má však v repertoári iba Homo sapiens.
Iba príslušníci tohto druhu si navzájom odrezávajú hlavy kvôli myšlienkam, ktoré v nich vznikajú. Iba oni si navzájom kladú míny pod cesty, strieľajú si navzájom do detí, posielajú na seba lietadlá, tanky a delostrelectvo.
To sú ohavnosti, ktoré sa nijako nedajú prirovnávať k prírodným živlom. Nemožno nad nimi len tak mávnuť rukou a povedať si: Ech, život predsa vždy bol, je a aj bude nebezpečný. Na rozdiel od živelných pohrôm páchatelia ľudských ohavností majú vždy svoje konkrétne tváre a konkrétne mená. Platí to, samozrejme, aj v prípade ohavnosti, ktorá bola v noci zo soboty na nedeľu spáchaná pod Nanga Parbatom.
Nezáleží na tom, k akému krídlu akého hnutia sa títo konkrétni páchatelia hlásia, čo vyhlasujú o svojich pohnútkach a akými vznešenými cieľmi sa chcú maskovať. Sú to obyčajní zbabelí vrahovia.
Dlhý pochod v extrémne náročnom prostredí očividne absolvovali iba preto, lebo vedeli, že v základnom tábore a jeho bezprostrednom okolí nájdu skupinu neozbrojených milovníkov hôr pochádzajúcich z rôznych kútov sveta. Muselo im pritom byť úplne jedno, koľkých horolezcov v tábore nájdu a z ktorých konkrétnych štátov budú pochádzať, pretože bolo len vecou náhody, ktorá výprava sa už presunula bližšie k vrcholu a ktorá nie.
Zlé je však ešte čosi. „Oni“ vnímajú „nás“ veľmi podobne, ako „my“ vnímame „ich“. Nezáleží im na tom, z akých štátov pochádzame, ani čo si osobne o nich myslíme. My hovoríme o civilných obetiach na ich strane ako o poľutovaniahodných stratách v našej „vojne proti teroru“, oni hovoria o zbabelých útokoch vojenskej supertechniky, ktorá zabíja (aj) celkom nevinných dedinčanov a ich deti.
Konkrétnych páchateľov konkrétnej ohavnosti to nijako neospravedlňuje. Je to však súčasť odpovede na otázku, prečo sa celá Zem pomaly stáva jedným veľkým nesprávnym miestom v nesprávnom čase. Keď bude celý svet bezzubý a slepý, bude už neskoro mudrovať, či tá nekonečná reťaz násilia odpovedajúceho na nejaké predchádzajúce násilie predsa len nebola chybou.