Dve karty sú málo
Zastaviť rast nášho verejného dlhu má podľa ministerstva financií reforma verejnej správy ESO a oživenie rastu ekonomiky. Zdá sa, že vláda stavila všetko na tieto dve karty. Otázkou je, či existujú aj nejaké iné karty.
Ekonomické inštitúcie opreteky znižujú odhady rastu slovenskej ekonomiky. Bankoví analytici odhadujú na rok 2013 priemerne rast na úrovni 0,7 percenta. Podľa NBS naše hospodárstvo v tomto roku porastie iba o 0,6 percenta, kým podľa rezortu financií dokonca iba o 0,5 percenta. Aby toho nebolo málo, minister financií Peter Kažimír oznámil, že daňové a odvodové príjmy štátu budú v tomto roku nižšie o ďalších takmer 350 miliónov eur oproti februárovej prognóze.
O slávnom zákone o „dlhovej brzde“ si myslíme svoje. Záväzok typu: verejný dlh nesmie nikdy prekročiť toľko a toľko percent hrubého domáceho produktu, znie na pohľad rozumne a kvalifikovane. V realite ekonomických skokov a odchádzajúcich a prichádzajúcich kríz však nemá oveľa väčšiu než iba deklaratívnu hodnotu.
V horšom prípade môže pôsobiť vyslovene kontraproduktívne. O tom sa napokon nedávno presvedčili Američania. Im pre podobný zákon (pravda, neskonale hlúpejšie napísaný ako je ten náš) dokonca hrozilo, že stotisíce ľudí pracujúcich vo verejnom sektore prídu o mzdy či o prácu a zastaví sa množstvo životne dôležitých sociálnych programov.
Lenže bez ohľadu na to, čo si myslíme o zákone o rozpočtovej zodpovednosti, alebo aj o tom, ako bude asi vyzerať parlamentná debata na túto tému, narastanie verejného dlhu nie je ničím príjemným. Platilo by to aj v prípade, keby za ním boli masívne verejné investície, ktoré majú povzbudiť ekonomiku.
Podľa Kažimíra začne dlh klesať od roku 2015, pod čo sa podpíše zlepšené saldo verejnej správy (čiže ESO, ktoré má ušetriť stovky miliónov eur) a ekonomický rast.
No fajn. Kde je napríklad zdravotníctvo, ktoré naďalej veselo pokračuje štýlom „z každého verejného eura sa dve eurá stratia v bezodnej jame systému prosperujúcich poisťovní a chátrajúcich nemocníc“? Kde sú programy na podporu malého a stredného podnikania? Kde sú tie veľké verejné investície, ktoré by mali schopnosť povzbudiť rast ekonomiky?
Vláda má určite na všetko z toho nejakú logickú a vyargumentovanú odpoveď. Možno by si pri tej odpovedi ani trochu nevymýšľala, lenže to nám ešte nepomôže. Ak nechceme, aby sa zasa iba škrtilo a šetrilo namiesto zmysluplnejšej hospodárskej politiky, potom by mal Kažimír a jeho kolegovia urýchlene hľadať aj nejaké iné karty.
Od vlády, ktorá si chce hovoriť sociálnodemokratická, by človek očakával, že bude poučku, podľa ktorej najlepší spôsob, ako sa zbaviť dlhov, je vyrásť z nich, nielen uznávať, ale aj napĺňať v praxi. V eurozóne veľa ekonomickej vody nenamútime, to však neznamená, že nemôžeme robiť vôbec nič. Toto čakanie na Nemcov už začína byť únavné.