Pravda o školstve
Končiaci sa školský rok má tak trochu výnimočný status. Dostali sme nádej spoznať pravdu o našom školstve – o jeho povahe, systémových slabinách i perspektívach k náprave.
To by sa totiž dalo čakať od výnimočného dokumentu z dielne súčasného ministerstva školstva, od mediálne dobre známej Správy o stave školstva na Slovensku. V týchto dňoch sa končí jej pripomienkovanie, azda uvidíme, či sa pravda o školstve stane priezračnejšia a jasnejšia.
Lebo tá pravda, ktorú sme cez správu zazreli, je príliš povrchná a nezjavuje nič viac, čo našinec pôsobiaci v tomto rezorte vlastne dobre vie aj bez toho, aby ju čítal. Zjavujúcou pravdou môže byť správa akurát tak pre cudzinca, ktorý o slovenskom školstve nevie nič, a ktorý sa cez materiál tohto druhu dozvie o ňom základné opisné informácie.
Snaha o hľadanie pravdy pod povrchom sa zaleskla raz. Mala ju vierohodne ukázať zahraničná firma McKinsey hovoriac, nevedno presne na základe čoho, že naše školstvo je „good“ a môže sa stať „excellent“. Nevedno ani to, koľko nás pravda tohto druhu stála, s určitosťou sa však dá povedať, že sami o sebe vieme oveľa viac, ako zakúpená pravda od zahraničnej spoločnosti. Nuž a azda ešte len uvidíme, čo táto správa odhalila po predbežnom štúdiu slovenského školského systému z roku 2011 a do akej miery bude pravda o ňom založená na dôkladnej znalosti tunajších pomerov.
Azda rezort školstva stále čaká na výsledky objednanej štúdie, lebo vo svojej jedinečnej správe cudne mlčí o poslednom míľniku vývoja slovenského školstva – o tom, aký skutočný dosah má na slovenské školstvo veľkolepý projekt Milénium a aké skutočné dosahy má na školy, učiteľov i žiakov jeho realizačný akt – reforma vzdelávania prudko odštartovaná v roku 2008. Pravda o školstve totiž sotva vypláva na povrch, ak jeho opis nezakomponujeme do ideí a ideológií, ktoré ho v poslednom období tvarovali.
Rezortom predložená pravda o školstve opomína skutočnosť, že ostatná reforma vzdelávania bola predovšetkým kurikulárnou reformou (zmenou obsahu vzdelávania) a kolorit objektívnej pravdy sa zakladá na tom, že školy a učitelia zápasia s nešťastnými dôsledkami práve tejto udalosti. Nie je zrejme náhoda, že Štátny pedagogický ústav nachystal a na diskusiu predložil akúsi reformu kurikulárnej reformy. Ak sa však vedenie rezortu vo svojom obraze pravdy vyhýba analýze kurikulárnej politiky posledných rokov, reforma reformy bude len ďalším nezmysleným obťažovaním učiteľov. Myslieť si totiž, že šachové hry s učebnými plánmi sú riešením problému, je úplne slepé a postavené na vode.
Ako ukázali diskusie, ktoré nasledovali po spomínanej správe, pravidlá hry na pravdu o školstve sa scvrkli na úzky ekonomický kalkul. Dôsledkom je, že začíname veriť, že pravda o školstve sa krúti najmä okolo platov učiteľov, sieti škôl a počtu detí v triedach. Zdá sa, že tomu verí aj vedenie rezortu a že sa stalo úplne slepé k tomu, čo a prečo sa v školách vôbec robí. Ak zostane zaslepené voči tomu, že už na úrovni svojich zákonov má chybne nastavenú celú politiku obsahu vzdelávania, tak svoj rezort necháva vyprázdnený a slúžiaci iným rezortom a záujmom, ako je ten školský. Ak toto nepochopí ani minister školstva, tak nielenže sa nadobro vzďaľuje pravde o svojom rezorte, ale po svojom odchode len rozšíri rady všetkých tých, o ktorých sa hovorí, že so školstvom neboli schopní urobiť takmer nič rozumné, aj keď ho McKinsey bude stále značkovať „good“.