Ako sa kalí oceľ
Je lepšie dýchať jedy, ale mať kde pracovať a čo jesť? Alebo stojí táto otázka inak? Kvalita ovzdušia na severe Moravy a v susediacom poľskom Sliezsku patrí dlhodobo k najhorším v Európe.
Obrázky chorých detí s dýchacími problémami sú len malou časťou ceny, ktorú ľudia platia za relatívnu ekonomickú prosperitu. Minulý týždeň Ostrava uspela na najvyššom správnom súde, ktorý nariadil nové prejednanie smogovej žaloby mesta na vládu a jej ministerstvá. V tlači sa akoby náhodou hneď na to objavili špekulácie o kríze a o 30-tisíc ohrozených pracovných miestach.
V prípade Ostravy firmy ArcelorMittal a Evraz Vítkovice Steel držia v šachu celý priemyselný región s viac ako 1,2 milióna obyvateľov. Ak sa prestane taviť oceľ, Ostrava bude vyzerať ako stredoeurópsky Detroit, kde sa v bývalých továrenských halách preháňa vietor a opustené administratívne budovy s rozbitými oknami pripomínajú pamätníky zašlého ruchu a slávy.
Firmy to dobre vedia, a tak môžu v pokoji vyčkávať, čo im ponúknu za to, aby ešte chvíľu zostali. Bude zaujímavé sledovať, či „vymlátia“ v rôznych podporách a úľavách viac, ako sa to nedávno podarilo firme U.S. Steel v Košiciach. Situácia na sever od Ostravy akoby zrkadlovo odrážala dilemy v Ostrave a poľskí vyjednávači v Bruseli sú pravidelne brzdou dohôd, keď dôjde na prísnejšie opatrenia na ochranu ovzdušia a znižovania emisií oxidu uhličitého. Nové členské štáty únie sú totiž svojím spôsobom v pasci. Nové technológie, kríza, konkurencia z východu a juhu, ale aj vyššia miera recyklácie a nové materiály ničia priemysel včerajška, ale práca zajtrajška neprichádza.
V polovici osemdesiatych rokov povolili z nejakých neznámych frakčných bojov v komunistickej tlači publikovanie rozhovoru, ktorý viedol Vasiľ Biľak s nemeckým týždenníkom Spiegel. Niektorých ľudí totiž nemusíte zosmiešňovať, stačí, keď im dáte slovo. Ale aj v marazme normalizačných rečí človek niekedy nájde hrabalovské perličky na dne.
Biľak v rozhovore okrem iného obhajuje Československo, ktoré ako malá 15-miliónová krajina vyrába 15 miliónov ton ocele, 10 miliónov ton cementu a ťaží 127 miliónov ton uhlia. Na to mu redaktori Spieglu kontrovali tým, že železo a oceľ už vyrábajú aj rozvojové krajiny ako India a Nigéria a prečo Československo nevyrába namiesto ocele počítače a namiesto cementu polovodiče? Odpoveďou sú frázy o potrebe času a ako sa na tom pracuje.
Bolo by zaujímavé túto otázku znova v strednej Európe položiť našim politikom ako reakciu na dnešné argumenty o tonách ocele a hliníka, počty skompletizovaných áut na montážnych linkách zahraničných koncernov a dosiahnuté plochy vystavaných supermarketov na predmestiach miest.
Obávam sa, že odpovede by sa až tak nelíšili od tých spred takmer tridsiatich rokov. Kým ten čas novej prosperity príde, tak nám musia byť dobré symboly povojnovej industrializácie uhlia a železa, postavené bezohľadne k ľuďom a prírode. Len nech nám ich noví privatizéri a vlastníci ešte chvíľu dávajú akú-takú zamestnanosť. Zato im budeme dotovať zisky a ak to bude s tými deťmi príliš zlé, štát zaplatí nejaký ten pobyt v sanatóriu.