Tvrdšie či mäkšie
Na čele európskej štatistiky dlhodobej nezamestnanosti sú dnes Španieli a Chorváti.
Pre svoje problémy, nie preto, že by sme my voči dlhodobej nezamestnanosti nejako účinne zabojovali. Nové zdroje zameriavame na mladých a ľudí vo vyššom veku. Podľa evidencie ústredia práce 200-tisíc ľudí je bez práce kratšie ako 12 mesiacov. Je jasné, že dvere sa im otvoria skôr ako ľuďom, ktorí sú bez práce roky. V máji bolo v evidencii 70-tisíc ľudí, ktorí sú bez práce dlhšie ako štyri roky. Ich počet rastie, hoci počet nezamestnaných klesá.
Bez intervencie štátu má dlhodobá nezamestnanosť len jednu vyhliadku. Že bude trvať. Ponuka prevyšuje dopyt a zamestnávatelia sa vyhýbajú ľuďom, ktorých svet sa cvrkol na návštevy úradu práce. Ťažko ich presvedčia, že nie sú takí, ako sa o nich tvrdí. Že nezamestnaní s tmavšou pleťou nie sú jeden veľký problém a že keby dostali šancu, všetko by bolo iné.
Lenže politici a médiá nehovoria o šanciach. Hovoria, že treba postupovať tvrdšie. Napríklad donútiť dlhodobo nezamestnaných odpracovať aj dávku určenú na prežitie, len aby získali pracovné návyky. Ak nie, nech jedia trávu.
Politici opakujú, že tým ľuďom chýbajú návyky a kvalifikácia. Dáta Eurostatu však hovoria, že naši obyvatelia nie sú horší ako európsky priemer. Naopak, sú lepší. Podiel dospelých so základným a nižším vzdelaním, teda podiel tých bez kvalifikácie, je u nás druhý najnižší v Európe. Tak prečo ich nedokážeme zamestnať? Prečo máme špeciálny problém?
Naša špeciálnosť je v tom, že dlhodobo nezamestnaní nežijú nikde v Európe v takých koncentráciách ako na Slovensku. Nikde nežijú tak biedne a ich bytové a hygienické podmienky sa nikde tak neodlišujú od normálneho bývania. Takže postupy, ktoré smrdia rasizmom, sa ťažko odlišujú od bežných zdravotných ohľadov.
Živorenie dlhodobo nezamestnaných v podmienkach, ktoré sme vytvorili chybnými verejnými politikami, vytvára dojem veľmi špecifického a neriešiteľného problému. Najjednoduchšie je pripísať ho „im“ a „ich“ chýbajúcim pracovným návykom. A potom moralizovať a žiadať tvrdú ruku a disciplínu. Požadovať pestovanie návykov je paradoxné v situácii, keď sa podmienky pre účasť na aktivačných programoch, ktoré návyky mali rozvíjať, obmedzili finančne aj legislatívne. Zaistenie „pritvrdenia“ a dohľadu nad odpracovaním základnej dávky pohltí časť prostriedkov, ktoré mohli ísť na štandardnú aktiváciu. Tá aspoň z chatrčí vyháňala hlad.
Preháňanie dlhodobo nezamestnaných, aby si odrobili dávku, hlad nevyženie a pracovné miesta nevytvorí. Samozrejme, okrem miest pre dohliadačov. Tie však mohli vzniknúť aj pre organizáciu riadnych aktivačných prác, ale na ne vraj niet dosť peňazí.
Tak na čo je to celé? Ministerskí úradníci dávno vedia, že dlhodobá nezamestnanosť spojená s dlhodobo zúfalými životnými podmienkami, nie je riešiteľná bez mnohých súbežných podpôr a opatrení, mnohých „mäkkých“ (individuálnych, asistujúcich, sprevádzajúcich postupov). Na takéto „zabojovanie“ však nie sú peniaze, a najmä nie je politická vôľa. Dlhodobo nezamestnaným tak otŕčame len tvrdú päsť.