Egypt nad priepasťou
Mubarakov režim priviedol za tridsať rokov svojej existencie egyptskú spoločnosť na okraj priepasti, vláda prezidenta Mursího za jeden rok ten okraj dokázala prekročiť.
Egyptom znova zmietajú občianske nepokoje. Proti vláde Moslimského bratstva protestuje v uliciach viac ľudí ako počas revolúcie v januári 2011 protestovalo proti prezidentovi Mubarakovi. Podľa „utajených“ informácií, ktoré unikli z prostredia armádneho velenia, podľa odhadov vojenských zdrojov sa na rôznych miestach v Egypte zúčastnilo na protivládnych protestoch viac ako sedemnásť miliónov občanov. To je výsledok jedného roku vládnutia islamistického prezidenta.
Samozrejme, každá minca má dve strany. Bola to práve dnešná zjednotená opozícia, ktorá svojou rozdrobenosťou prispela k víťazstvu kandidáta Moslimského bratstva v prezidentských voľbách. Bola to dnešná ľavicová a liberálna opozícia, ktorá vždy požadovala opak, ako mohla dosiahnuť. Požadovala urýchlené parlamentné voľby v čase vlády vojenskej junty. Požadovala odloženie parlamentných volieb a urýchlené konanie prezidentských volieb v dobe, keď vládnuca junta pristúpila na parlamentné voľby. Požadovala odloženie prezidentských volieb a prijatie novej ústavy v predvečer prezidentských volieb, žiadala nové prezidentské voľby v čase prijímania novej ústavy. Bolo to čisté taktizovanie, snaha dostať sa k moci v hábe vlády nestranných odborníkov na prechodné obdobie, v čase, keď nemohli jej predstavitelia konkurovať popularite Moslimského bratstva medzi občanmi.
Dnes je to však minulosťou, vláda prezidenta Mursího prišla o veľký kus popularity. Nedokázala zastaviť ekonomický úpadok krajiny, nenaplnila očakávania voličov. Samozrejme, berme do úvahy, že úpadok by nezastavila žiadna vláda, ten má systémové príčiny a je neodstrániteľný v horizonte jednej generácie, nieto ešte jedného volebného obdobia. No čo je pre Moslimské bratstvo ešte horšie, podnikateľské skupiny v jeho pozadí dokázali na náraste cien potravín i na páde egyptskej libry zarábať. Nikto nečakal od prezidenta Mursího za rok vlády žiadne zázraky, no aspoň náznak snahy riešiť ekonomické problémy by občania privítali. Namiesto základnej otázky, ako nakŕmiť 80 miliónov obyvateľov Egypta, sa hlavnou témou stala otázka o sekulárnej alebo náboženskej orientácii štátu.
Nie je to len Moslimské bratstvo, kto predstavuje tábor islamistov. Tak ako v prezidentských voľbách, ani teraz sa salafistickí vodcovia nerozpakujú rozoštvávať obyvateľstvo protikoptskými a protišiítskými heslami. Je len otázkou času, kedy za opozičnými protestmi „nájdu“ temné sily zo zahraničia, pravdepodobne sýrske a iránske (samozrejme, aj americké a izraelské) intrigy. Našťastie sekulárna opozícia je jednotná. Dokonca, zdá sa, hlavné opozičné figúry dokázali prekročiť svoj tieň a našli spoločnú reč aj s predstaviteľmi bývalého režimu. Dnes môžeme smelo hovoriť už o zjednotenej ľavicovej, liberálnej a nacionalistickej opozícii. Politicky fragmentovaná egyptská spoločnosť spred roka je dnes spoločnosťou polarizovanou do dvoch znepriatelených táborov, islamistického a sekulárneho.
Aké riešenie bude mať táto situácia? Možnosť, že Mursí podá demisiu, je najmenej pravdepodobná. A keby aj, takýto ústupok by bol červeným súknom pre salafistických zástancov tvrdej línie. Možnosť, že by v takom prípade siahli po násilí, je veľmi pravdepodobná.
Mursí však len ťažko ustúpi požiadavkám opozície. Nemôže, aj keby chcel. Nie je pánom svojich rozhodnutí, je bábkou vedenia Moslimského bratstva, poslušným vykonávateľom vôle najvyššieho vodcu, muršida Muhammada Badíu. Vedeniu Moslimského bratstva chýba akákoľvek sebareflexia, chce len moc, čo najviac a čo najskôr. Keby sa aj stal nejaký zázrak a Moslimské bratstvo by ustúpilo, je otázne, ako by vyzeral taký ústupok. Prezident Mursí už dlho „vystiera ruku k dialógu“, no na strane opozície „nenachádza partnera“. Bratstvo sa bude snažiť propagandisticky využiť neochotu opozície hľadať spoločné riešenia – tá ultimatívne požaduje demisiu prezidenta.
Ďalšia možnosť – Mursí neodstúpi, naopak, Moslimské bratstvo pošle do ulíc svojich stúpencov. Otázkou času je, kedy demonštrácie prerastú do vzájomných potýčok a kde sa násilie zastaví. Slová o občianskej vojne už prestávajú byť tabu.
Zásah armády? Tá sa snaží vyhýbať zapojeniu do konfliktu. Jej dnešné velenie vďačí za funkcie prezidentovi Mursímu, ktorý poslal starú gardu do penzie. No aké spojenectvá a nepriateľstvá zmietajú vnútrajškom velenia armády, to dnes nik nevie zadefinovať. Ak však bude mať armáda na výber medzi prevratom a občianskou vojnou, bude voliť prevrat. Zase je však otázne, či to nakoniec k občianskej vojne nepovedie.
Je tu ešte jedna možnosť. Opozícia bude požadovať demisiu prezidenta, vláda bude požiadavky opozície ignorovať. Situácia dospeje buď k únave demonštrantov, ktorí nič nedosiahnu, alebo k totálnej anarchii a rozpadu základných funkcií štátu.