Okienka normálnosti
Podobné idylky, aká panovala v utorok v Budapešti, prežívajú slovenskí politici s maďarským premiérom Viktorom Orbánom takmer pravidelne. Aj situácie, keď sa takéto idylky rýchlo zvrtnú na otvorené napätie, keď Fidesz cíti, že musí udrieť na národnú strunu, aby odvrátil pozornosť svojich voličov od iných problémov.
Podobný kolotoč zažíval s Orbánom Mikuláš Dzurinda, Iveta Radičová a, samozrejme, pozná ho aj Robert Fico.
Ani pritom veľmi nezáleží na tom, či je tá-ktorá slovenská vláda k Fideszu ústretová alebo či sa správa prehnane obranársky (prirodzene, nehovoríme o nacionalistických excesoch, ale tie časy sú už u nás, dúfajme, definitívne preč). Historické boľačky sa skrátka vždy, keď sa to Orbánovi hodí, dostanú na pretras tak či onak. Aj keby maďarský premiér spoločne s naším len krátko predtým rozdávali úsmevy do kamier a rozprávali o skvelých vzťahoch.
Slušne povedané, Orbán postupuje v komunikácii s nami nanajvýš pragmaticky. Menej slušne povedané, Orbán je cynik moci, ktorý sa riadi výlučne svojimi vlastnými politickými potrebami. Lenže – a to je dôležité – čo majú naši politici robiť? Odmietať Orbána ako nestáleho a nevypočítateľného partnera? To by bola tá najväčšia chyba. Najsprávnejšou stratégiou pre našich politikov je nečakať na nejakú pomyselnú „lepšiu“ budapeštiansku vládu a využiť každú príležitosť na zlepšenie spolunažívania obyvateľov našich dvoch susedných štátov. Pretože o nich tu ide oveľa viac ako o Fidesz, Smer, SDKÚ či SMK.
Momentálne je také „okienko normálnosti“ medzi oficiálnymi miestami Maďarska a Slovenska očividne otvorené. Podobné spoločné zasadnutia vlád už maďarská vláda absolvovala s väčšinou svojich susedov. Na stretnutie so slovenskou vládou bol preto už naozaj najvyšší čas.
No a ak sa podarí uviesť do života aspoň časť z dohodnutých projektov, potom to bolo stretnutie nanajvýš užitočné. Predovšetkým pre tie státisíce ľudí žijúcich na oboch stranách našej spoločnej hranice, ktorí dodnes nemajú k dispozícii komfortné prechody a komunikácie. Zlepšenie medzihraničného styku môže mať aj ďalekosiahle politické dosahy: ľudia, ktorí sa bez problémov stretávajú, sú zvyčajne menej náchylní načúvať propagande nacionalistov. Tie „okienka normálnosti“ tak budú mať šancu neustále sa rozširovať.
Je jasné, kto koho momentálne potrebuje viac. Viktor Orbán musí ustavične hasiť problémy, ktoré si svojím vládnutím spôsobuje v Bruseli a v Štrasburgu. Ukážkové vzťahy so Slovenskom sú jedným zo spôsobov, akými sa môže na európskej pôde ukazovať v lepšom svetle. Na druhej strane Robert Fico vo svojej druhej vláde nie je pod tlakom domácich nacionalistov – a voliči Smeru mu to očividne kvitujú.
Koniec koncov však nezáleží na tom, či Orbán potrebuje Fica viac ako Fico Orbána. Obyvatelia maďarského severu a nášho juhu potrebujú obidvoch za spoločným rokovacím stolom. Presne to sa v utorok stalo a je to tak správne.