Ak, ak, ak
Ak sa Európskej únii a Spojeným štátom podarí uzavrieť vzájomnú dohodu o voľnom obchode, bude to znamenať nielen politický úspech jedného z najambicióznejších projektov svojho druhu.
Transatlantické obchodné a investičné partnerstvo, ako sa projekt oficiálne nazýva, môže pomôcť týmto dvom ekonomicky najrozvinutejším oblastiam sveta vybŕdnuť zo súčasných trampôt. Ak, ak, ak…
Ekonómovia na oboch stranách Atlantiku majú vo veci viac-menej jasno. Londýnske Centrum pre výskum ekonomickej politiky uvádza, že dohoda by mohla zvýšiť výkon hospodárstva únie o 119 miliárd a ekonomiky Spojených štátov o 95 miliárd eur ročne. Podľa nemeckej Bertelsmannovej nadácie by partnerstvo v dlhodobom výhľade zvýšilo hrubý domáci produkt na jedného obyvateľa o päť percent v EÚ a dokonca o 13 percent v USA.
Pochopiteľne, na uzavretie takejto dohody sa najviac teší americký a európsky biznis, pretože by znamenala odbúranie prekážok, ktoré vzájomné dovozy a vývozy predražujú. Najväčším „ak“ je tu politika. Obyčajne sa v tejto súvislosti na prvom mieste spomínajú Francúzi. Ako inak. Tradične rozhodní obhajcovia svojej kultúry zablokovali podobné rokovania už v 90. rokoch. Aj súčasná vláda Françoisa Hollanda už dala najavo, že nepripustí nekontrolovaný vpád Hollywoodu do svojich kultúrnych vôd.
Rokovania sa však začali. Navyše, v atmosfére, ktorej tón udávajú vyhlásenia prezidenta Baracka Obamu, že dohoda o voľnom obchode nesmie obsahovať žiadne výnimky „len preto, aby to vyzeralo, že sme sa dohodli“. A Francúzi si, na svoju veľkú nevôľu, od šéfa Európskej komisie José Manuela Barrosa dokonca vypočuli poznámky o „spiatočníckych postojoch“ a antiglobalizačnej agende. Naozaj je to všetko také jednoduché? Vôbec nie. Francúzske obavy o kultúru, i keď sú celkom legitímne, patria ešte k tým menším z možných komplikácií.
Výrobcovia na oboch stranách sa tešia na ľahší biznis, lenže kto ustúpi? A ustupovať je z čoho: normy EÚ a USA sa v niektorých prípadoch veľmi líšia. Ustúpi Európa od politiky ochrany domácej poľnohospodárskej produkcie preto, aby sa na jej trhu začali objavovať americké geneticky modifikované produkty? Čo sa stane s normami v oblasti farmácie?
Jasné je len to, že ak budú politici na oboch stranách tlačiť na pílu iba preto, aby stihli Barrosom vytýčený stachanovský termín dvoch rokov, do ktorých sa má dohoda uzavrieť, niečo sa so spomínanými rozdielmi (a s mnohými inými) bude musieť udiať. A to už nepripomíname jemné obavy z poklesu objemu vnútorného obchodu v rámci EÚ, keď sa európskym vývozcom a dovozcom celkom otvorí americký trh. Je jasné, že to, čo v tomto ohľade nemusí trápiť Nemcov, môže narobiť vrásky napríklad nám na Slovensku.
Ak, ak, ak. Ak sa americko-európska dohoda o voľnom obchode vyjedná poriadne, môžu na nej obe strany zarobiť. Nezabúdajme iba na to, že biznis nepozná také dohody, na ktorých by zarobili všetci rovnako.