Nenásytnosť
Dva milióny eur je suma, ktorú väčšina smrteľníkov u nás nezarobí ani za päť životov.
Človek so súčasnou priemernou mzdou 805 eur mesačne po odpracovaní 40 rokov (bez započítania inflácie a valorizácie mzdy) môže totiž očakávať celkový príjem 386-tisíc eur.
Preto predstava, že niekto na Slovensku, navyše ako zamestnanec, si toľko peňazí pripíše na svoj účet za jeden jediný rok, vyvoláva poriadnu otázku, ako to dokázal a aké sú asi jeho schopnosti. Iste, nájdu sa medzi nami investori, ktorí dokážu peniaze zhodnotiť s 20-, 30– i viacpercentným ziskom.
A potom ich čakajú tučné bonusy. Lenže práve mnoho takýchto ľudí motivovaných enormnými odmenami priviedlo banky do nesmiernych problémov. Aj keď si mysleli, že sú príliš veľké na to, aby skrachovali, napokon im reálne hrozil bankrot a museli požiadať štát o ochranu pred veriteľmi. V konečnom dôsledku to všetko zaplatili občania. Nenásytnosť bankárov a zlá regulácia nás v roku 2008 priviedli do najväčšej krízy, akú svet zažil od hospodárskej depresie v 30. rokoch minulého storočia.
Okamžite sa rozpútala debata o tom, či sú zisky finančníkov primerané. Keď Švajčiari v marci drvivou väčšinou v referende rozhodli, že odmeny pre manažérov a tzv. zlaté padáky budú pod kontrolou akcionárov, pre pseudoliberálov karpatského typu, žijúcich najmä zo štátnych zákaziek, to musela byť nehoráznosť najvyššieho stupňa.
No nasledovali ďalšie výhrady. Odkaz nemeckej kancelárky Merkelovej finančníkom bol jasný: „V slobodnej a sociálnej spoločnosti nemá bezuzdnosť miesto.“ Vedela, o čom hovorí, napríklad bývalý šéf Deutsche Bank Josef Ackermann v roku 2011 vykázal príjem 12,2 milióna eur! Na platových stropoch, obmedzujúcich extrémne vysoké príjmy vo finančníctve, sa napokon dohodli aj ministri financií štátov EÚ a budú platiť od začiatku budúceho roka.
Množstvo finančných „žralokov“, pre ktorých sa filmový hrdina Gordon Gekko z filmu Wall Street stal osobným vzorom, si môžu položiť otázku: Nie je to nepatričné zasahovanie politikov do súkromného biznisu? Nie, je to iba pôsob regulácie, ktorá tu doteraz chýbala. Ak niekto tvrdí, že to ohrozí bankový sektor a ten svoje podnikania presunie inam, treba sa spýtať: A kam odídu? Budú azda v New Yorku chodiť o tretej ráno do práce, aby stihli otvorenie londýnskej burzy? Isteže, nie.
Napriek pokriku bankárov, v celkovom kontexte roztvárajúcich sa príjmových nožníc je to len malá náprava dlhodobých deformácií. Napríklad v Spojených štátoch za posledných 40 rokov rástli mzdy rádovo o desiatky percent, ale príjmy topmanažérov až tisícnásobne.
Aj keď Gekko by s tým nesúhlasil, systém, kde jedinou motiváciou je bezuzdná chamtivosť a vyplácanie astronomických platov sa stalo samozrejmosťou, nie je dlhodobo udržateľný. Spoločnosť nemôže fungovať tak, že percento vyvolených ovláda masu zbedačených. Tento „étos“, ktorý posilnil nástup reaganomiky a thatcherizmu, môžu zasa zmeniť iba politici. Otázka je, či na to majú odvahu.