Faktor 156
Keď je vonku 40 stupňov, lepšie rozumieť clivému povzdychu „keby tak snežilo“. Rozhodne lepšie ako vtedy, keď sa v meste minula posypová soľ.
Podobne je to s ideou všeľudského bratstva. Lepšie ju precítite v príjemnej samote ako vo chvíli, keď sa s tuctom ďalších tlačíte do preplneného autobusu.
Smerujem tým k myšlienke, že väčšina ľudí sú dobráčiská. Verte tomu. To sa len občas dostanú do situácie, že sa nepoznávajú. Neláskavé myšlienky klíčia v tiesni a prepadnúť mohli aj Gándhího. Stane sa. Šliapne vám na nohu jeden a hneď posielate kamsi jeho rodné mesto alebo národ. Stane sa, a musí sa rýchle odstať.
Z hnusných myšlienok tak ako z kompótov, ktoré už chytá pleseň, dokáže vydestilovať niečo hodnotné iba zopár umeleckých profesií. Pre väčšinu je tu len jeden recept: hnusné myšlienky vyhodiť z hlavy. A tí poslední, ktorí by si ich mali v hlave nechávať a nebodaj sa s nimi pohrávať, sú, samozrejme, tí, čo pre nás pripravujú zákony. Tí sa musia pred myšlienkami na obskúrny charakter občanov chrániť zo všetkých síl. Veď akú podobu by mali zákony, ak by ich pripravovali s predstavou, že sme banda povaľačov, ktorá si nezaslúži slobodu rozhodovania a možno ani žiť?
Ak by sa pred zlými myšlienkami dalo chrániť tak ako pred slnečným žiarením, vec by bola jednoduchá. Stačilo by na ministerstvo práce poslať debničku krému s príslušným faktorom. Bol by to samozrejme faktor 156, lebo toľko článkov má naša ústava, na ktorú sa odvolávajú v sľube pred prevzatím poverenia členovia zastupiteľstiev všetkých úrovní a veľkostí. Sľubujú na svoju česť, že Ústavu SR budú pri výkone funkcie uplatňovať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.
Vedomie a svedomie sú klenotom ľudstva. No ten má na Slovensku veľmi pestré podoby. Ústava sotva začne po poslaneckom sľube čistiť myseľ verejných činiteľov od nápadov, ktoré sú ujmou na cti či na slobodách blížnych. Politické zámery sa zväčša nerodia na úzkom ústavnom lôžku a s ústavou sa konzultuje, až keď sa strhne krik. Problémom je tiež, že ústave sa okrem rituálnych momentov nevenuje veľká pozornosť. O právach, ktoré garantuje občanom, sa málo diskutuje a o súlade niektorých jej článkov s prijímanými zákonmi sa nehovorilo roky. Bez množstva vysvetľujúcich debát o zmysle tých či oných ustanovení sa nemôžeme čudovať občasnému ľudskoprávnemu bezvedomiu.
Ústavný súd, jej hlavný vykladač, nie je oprávnený otvárať takéto diskusie a ani podujať sa iniciatívne skúmať ústavnosť. Bežný občan ho na to takisto vyzvať nemôže, aj keď mu nejaké ustanovenie dokrvava kole oči. Napríklad definícia základných životných podmienok, ktorá už pár rokov straší nepovšimnutá v sociálnej legislatíve. Ak zákon obmedzuje garantované životné podmienky na jedno teplé jedlo denne, ošatenie a prístrešie, kde sú potom možnosti a slobody občana, ktorý je na to odkázaný? Ako to ladí s dôstojnosťou garantovanou v ústave? Tieto otázky občan vykrikuje márne. No Ústavnému súdu ich môže položiť hneď niekoľko oprávnených subjektov. Môže.