Labutia pieseň?
Matica slovenská oslávila 150. narodeniny. Nie náhodou ju naši národovci ustanovili pri tisícom výročí príchodu Konštantína a Metoda.
Ale pripomínanie si faktov súvisiacich s jej nepopierateľným podielom pri formovaní moderného slovenského národa a kultúry bolo vari to posledné, čo v Martine prebehlo bez rozpakov. Počnúc množstvom divákov na galaprograme (dve stovky na masovú organizáciu je smutne málo), končiac hádkami o tom, kto mal a kto nemal dostať jej ocenenie (tiež za biednej účasti laureátov).
Václavovi Klausovi stačilo, aby ako niekdajší český premiér „videl, že Slováci chcú svoj štát a nebránil nám“. Čomu vďačí za matičnú trofej Štefan Harabin, málokto tuší. Očakávať, že pri „metalizácii“ dôjde k historickému zmiereniu medzi Michalom Kováčom a Vladimírom Mečiarom, bolo viac ako naivné. No a keď už Kováčovi, tak potom aj ostatným prezidentom, aby sa nik neurazil… Z každého rožku trošku, na rad prišli aj športovci, umelci, stavitelia či autor kníh s neoľudáckym nazeraním na dejiny.
Predchádzajúce vedenie urobilo všetko preto, aby Maticu v očiach verejnosti zdiskreditovalo, no členská základňa to dve desaťročia poslušne tolerovala. Poznávacie zájazdy ústredných činovníkov do lukratívnych oblastí sveta, kde žila len hŕstka emigrantov, politikárčenie s istým typom strán či defraudácia miliónov korún, ktoré venovali ľudia na národný poklad.
Samotné tradície nie sú zárukou kontinuity nijakej celonárodnej inštitúcie. Ak bude Matica pokračovať v žabomyších vojnách a doterajších aktivitách, ako boli aj rozpačité oslavy, v 21. storočí nemá šancu.