Orientálny trh
Objem peňazí určený pre Slovenskú akadémiu vied nie je nijako garantovaný, a tak to u nás pred prijímaním štátneho rozpočtu vždy vyzerá ako na orientálnom trhu. To koľko SAV na svoju činnosť napokon dostane, záleží na schopnosti akademikov „vybojovať“ si od politickej reprezentácie čo najviac prostriedkov.
Každoročne sa tak opakuje divadielko, keď financi oznámia sumu, pri ktorej vedci upadajú na mrákot, no vzápätí sa zmobilizujú a napokon sa dohodne „rozumný kompromis.“ Inak to nebude ani teraz.
Iste, takéto handlovanie nie je hodné inštitúcie zastrešujúcej našu vedu, ale, žiaľ, akoby to obom stranám vyhovovalo. Pred „svojimi“ totiž môžu predstierať, že nestratili vlastnú tvár.
Lenže fakt, že rozpočet SAV od roku 2010 s výnimkou toho tohtoročného klesal a má klesnúť aj na rok budúci, svedčí o skutočnom záujme politickej elity o kvalitnú vedu, oveľa viac ako všetky reči o znalostnej ekonomike. A v princípe je jedno, či vo vláde sedia „modrí“ alebo „červení“, lebo o troch percentách HDP na vedu, ktoré si ako svoj cieľ vytýčilo EÚ vo svojej stratégii, môžeme stále iba snívať.
Lenže ani SAV nie je posvätná krava, na ktorú nemožno siahnuť, a preto by sa financovanie vedy malo primárne odvíjať od kvality výskumu (pričom by bolo jasne stanovené minimum, pod ktoré nie je možné ísť) a nie od schopnosti vedcov vyjednávať.
Len jasne nastavené pravidlá sú garanciou férového prístupu. A platí to aj vo vede.