Vincentovo ucho
Niekedy príde také leto, že ho ani nevieme s ničím porovnať. A inokedy v zime vymrzne na kosť tráva alebo aj stromy a vtáci mrznú v povetrí. V lete im vyschnú v hrdlách píšťalky.
Po lete je zem vyschnutá a popukaná, až je jej človeku ľúto, keď sa zamračí a vietor iba zvrieskne a poprenáša lístie, no neprší. A potom príde jeseň a naozaj spŕchne, vietor sa oprie dažďovej sprche do chrbta a šľahá to. Vtedy odrazu ako na jar všeličo vyšľahne a zakvitne.
Vybrali sme sa na juh Francúzska a tu more akoby kašľalo na všetky naše slovenské žiale a ponosy, na pokazené prírodné kolobehy. Letní hostia sa tu presúšajú ešte aj teraz, na jeseň, a školáci tuším nie sú v škole. Vietor hádže všetkým piesok do očí a vlny vyplavujú dolámané mušle. Myslím na koraly, morské hviezdice a koníky. A moja dcéra, ktorá vidí more po prvý raz, len skáče, akoby bola na svete iba chvíľku a objavila ho, ochutnáva ho, oblizuje si prsty a kričí mňam. Syn preskakuje vlny a fúka vietor. Zvláštne, že sa mi na mokrej ufučanej pláži zdá, že nikdy nebola na svete páľava.
Je tu pekne. Olivovníky, granátové jabĺčka, vinič a kamene. Večer však už vlieza ľuďom chlad do domov. Po ulici idú chlapci a smejú sa. Hovoria po arabsky, krásne a clivo, až sa mi zdá, že musia vravieť čosi veľmi múdre, keď tak pekne hovoria. Popri cestách tu predávajú ovocie. Tak ako u nás. Zavše človeka obabrú. Nikdy sa nehnevám. Len sa usmejem a zaujme ma to. Rada sa pozerám na ľudí doma aj tu, v cudzine. Veľa z toho, čo sa mi podarilo napísať, má svoje korene v takejto zvedavosti na ľudí, požičiavam si od nich krídla!
Jesenné letoviská sú trochu smutné. Ľudia však nie. Po pláži chodí v deke zabalená pani a s akýmsi prístrojom hľadá zlato alebo iné kovy. Usmejem sa na hľadačku pokladov, ona môj úsmev neopätuje. Nezobudila som v nej žiadnu zvedavosť, ale aj tak dobre, ak natrafím na dobrú cestu, nevzdávam sa jej. Iné dve tety ležia pod dekou, pozerajú sa na more a smejú sa. V reštauráciách všetci jedia ostošesť, akoby si mali na zimu urobiť zásoby.
Cez Camargue ideme do Arles. Popri ceste všetci fotia kone a čierne býky. Fotografie z našich ciest. A potom Arles, mesto spojené s Vincentom van Goghom, ale aj Paulom Gauguinom. Chodíme a chodíme, počúvam miestnych a keď nerozumiem, čo hovoria, predstavujem si, čo by to asi mohlo byť. Odrazu začujem: „Ja bych se šel nejraděj podívat na místo, kde si Vincent van Gauguin odřezal to ucho!“
Môj vzťah k ľuďom a k tomu, čo si hovoria, nie je vrúcny. Všeličo sa mi tlačí na jazyk pri hľadačoch uší. Spisovateľ vlastne musí všetko prepáčiť, aj tento výlet je len chodníkom, po súši aj po mori. Ľudia mi napĺňajú život, v ktorom som zakliesnená ako pavúk. Preto mám také žičlivé a zvedavé uši. Zaspávam pod obrázkom Vincentovho arleského ateliéru. Na van Gogha mám slabosť. Vlastne na všetkých, ktorých poznám, ešte aj na svätého, ktorý je patrónom drevorubačov.
Dnes pôjdeme do Aix en Provence. Už sa teším na horu Saint Victoire, aj na ľudí, ktorých stretneme.